17: Erika Feketová (Espiral): Ako si vybrať priestor pre podnikanie

Diagnóza Podnikateľ
Diagnóza Podnikateľ
17: Erika Feketová (Espiral): Ako si vybrať priestor pre podnikanie
Loading
/

V tejto časti podcastu Diagnóza Podnikateľ sa dozviete:  

  • Čo všetko je potrebné zvážiť, ak si hľadáme priestor pre podnikanie,
  • že je dôležité si pri zdieľaní pracovných priestorov určiť pravidlá,
  • čo priniesla korona kríza podnikaniu Eriky Feketovej,
  • že kamarátsky vzťah  je dôležitejší ako biznisový,
  • prečo by sa ženy nemali báť spolupracovať s mužmi.

Dôležité odkazy z podcastu:

Chcete si podcast radšej prečítať?

priestor-pre-podnikanie

Mojím dnešným hosťom je Erika Feketová, majiteľka spoločnosti Espiral. Erika síce vyštudovala zdravotníctvo a neskôr i podnikový manažment, no vždy vedela, že sa chce venovať pomoci ľuďom a ich rozvoju. Takmer 15 rokov strávila takouto prácou v korporáte, a v roku 2011 založila vlastnú vzdelávaciu spoločnosť Espiral, zameranú na človeka ako celistvú bytosť. Svoje služby poskytuje nielen pre biznis sféru, ale i v zdravotníctve, školstve, v dobrovoľníckych projektoch pre mládež, ale aj pre jednotlivcov, ľudí hľadajúcich správne smerovanie a sebarealizáciu. Dnes sa s ňou porozprávam o jej podnikaní. Ale tiež o tom, ako si postupne vyberala miesta pre svoje podnikanie, a aké poučenia z toho vyplývajú.

Erika, vitaj.

Ďakujem Editka, ďakujem aj za pozvanie do Tvojho podcastu.

Ďakujem pekne, že tu môžeme byť, lebo dnes nie sme v mojom priestore, ale v Tvojich priestoroch. Takže keď sa o nich budeme trochu rozprávať, tak chcem povedať, že sú veľmi príjemné, a aspoň cez tú fotku, čo bude na poste, verím, že to bude cítiť. Je tu fakt dobrá energia.

Ďakujem.

Teším sa na rozhovor.

Mám takú obligátnu otázku, ktorú kladiem všetkým ľuďom, hneď na úvod. Pýtam sa to preto, lebo to ihneď o tom človeku veľa vypovie, takže idem na to. Prečo by si Ťa Tvoji zákazníci mali vybrať?

Poviem Ti to tak, Editka, keby som dnes, alebo zajtra, vyhrala veľa peňazí v nejakej lotérii, aj tak by som robila to, čo ma baví, a to, čo robím teraz. Určite by som sa naďalej učila u tých najlepších. Čítala a študovala knihy, to ma nenormálne baví. Rozvíjala sa, tvorila, a realizovala aj naďalej rozvojové programy, ktoré robím pre svojich klientov, koučovala, sprevádzala, mentorovala. Milujem pomáhať svojim klientom zvyšovať alebo zlepšovať ich kompetencie, práve pre ten ich biznis, alebo pre tú rolu, ktorú aktuálne chcú, a potrebujú zastávať. Proste taký ten sprievodca.

Rozumiem. Ja dúfam, že to poriadne porozoberáme, čo všetko si už stihla Ty vo svojom podnikaní urobiť. Ale než to spravíme, zopakujem, že dnešná téma je výber miesta podnikania, a aj potom nejaký office set up[1].

 

My by sme sa vlastne chceli dotknúť toho, na koľkých všelijakých miestach si počas toho obdobia podnikania bola, aké to malo plusy a mínusy. Ale samozrejme vyrozprávame aj Tvoj príbeh, ten podnikateľský. Tým by som chcela začať. Ty si vedela, že budeš podnikať? Keď si bola malá, alebo niekedy predtým. Ako si sa vlastne k tomu dostala?

Tak podnikanie vôbec nebolo v mojom pláne. 😊 Keď sa pýtaš na to, keď som bola malá, tak ako malá som sa hrávala na zdravotnú sestru alebo lekárku. A vlastne túto cestu som razila absolútne celé detstvo. Bol to môj sen, proste pomáhať ľuďom, byť tu pre nich a pri nich, a pomáhať im v takých tých chvíľach, kedy je to úplne najťažšie možno, kedy sú v tom sami. A naozaj sa mi to aj podarilo a naplnilo. Vyštudovala som diplomovanú sestru, neskôr som si robila aj vyššiu špecializáciu, študovala som vysokú školu ošetrovateľstva. A potom prišla zmena. 😊

Inak, to je veľmi veľká zmena. Ja viem o tom, čo prišlo za tým, takže povedz. Mala si už nie úplne že málo rokov, že by si bola študent, Ty si mala už dosť, a stále bolo to smerovanie že zdravotníctvo. Takže čo sa stalo?

Tak ja som naozaj 6 rokov aktívne robila v zdravotníctve, starala sa o pacientov pri lôžku. A do toho som sa stala mamou mojich dvoch dcér, alebo teda našich dvoch dcér, a popritom nikdy som nechcela akoby vypadnúť. Vypadnúť z procesu, vypadnúť zo vzdelávania, z toho, ako išla doba dopredu. A tak som sa vzdelávala, študovala som popritom vzdialene diplomovanú sestru. Študovala som ošetrovateľstvo, teda tú vysokú školu, ako som už spomenula. A potom prišiel ten deň, keď som sa mala vrátiť do zamestnania, deti už išli do škôlky obe. A manžel, lekár, mi povedal, že Erika počuj, nechcela by si skúsiť nejaký iný odbor, napríklad administratívu, alebo niečo, kde nebudeme vystavení, že obaja sme v smenách.

Rozumiem. Po tom štúdiu?

Po tom štúdiu, áno.

(smiech) Ako si to brala?

Prvé, čo mi úplne prebehlo hlavou – teraz, keď stále do seba investujem, stále sa vzdelávam, stále rastiem! Napadli mi tie prebdené noci, vieš, keď deti spali, že išli spať skôr, a ja som si robila diplomovú prácu, alebo som sa pripravovala, a čítala skriptá do školy. Do toho sa zobudili, a musela som pokračovať s nimi, a zase zaspali, a ja som využila ten čas na štúdium. Tak som si povedala, že júj, že som ja nevyužila ten čas, keď spali deti, že by som spala tiež. 😊

(smiech)

Ale vieš čo Ti poviem, zaujímavé bolo, že som sa toho nápadu nezľakla, ale som si povedala, že OK. Ak mám skúsiť niečo nové, tak ideálne po materskej hneď. Ak sa už vrátim do zdravotníctva, bude veľmi ťažké znovu odísť, pretože ja som naozaj tú prácu milovala. Čiže by ma to vtiahlo. Na druhej strane, ja neviem fungovať na dvoch stoličkách, takže by som si nevedela predstaviť, že popritom mám také tie zajačie úmysly, a že zvažujem, a skúšam, a chodím na pohovory. Čiže asi by to nebolo možné.

Ale skočila si do úplne iného sektora.

Ale že úplne. Mala som 30 rokov, a ja som išla do IT sektora, čiže informačné technológie. 😊 Ja som vedela počítač používať asi tak ako písací stroj.

Prosím Ťa, ako sa Ti podarilo sa tam teda presadiť?

Veľmi zaujímavé bolo práve to, že vždy tak nejak okolnosti do seba vedia pekne zapadnúť. Náhody asi neexistujú. Moja sestra robila práve v takomto veľkom IT dome, robila asistentku projektu, mala tak 2 mesiace do materskej, čiže mala odísť zo svojej pozície. A vtedy som dostala príležitosť. V tejto spoločnosti sa otváral taký projekt so zameraním práve na zdravotníctvo.

Takže to bola tá barlička.

Áno. Prišlo im pravdepodobne veľmi zaujímavé to, že budem rozumieť problematike. Že rozumiem predsa len tomu zdravotníckemu prostrediu, lekárom, aj tým slovným hantírkam, a že budem vedieť byť asi veľmi dobrým spojencom s tým objednávateľom. A tak som dostala príležitosť.

Ale musela si sa naučiť kadečo asi, keďže to bola iná robota. Čo si robila vlastne?

Poviem Ti takú prvú vtipnú príhodu. Už keď som vedela, že som prijatá do zamestnania, tak som navštívila sestru práve v procese, keď sedeli v kancelárii. Vtedy to bolo tak, že sedeli 3-4 asistentky v jednej kancelárii. A ja som prišla naozaj s malou dušičkou, že Andrejka, prosím ťa, vieš mi ukázať, ako to robí tá obálka, že prejde e-mailom z jedného počítača do druhého? Písal za rok 2004, vieš si to predstaviť Editka? 😊

(smiech) Viem si to predstaviť.

Ma poznáš, ja proste neviem fungovať v štýle, že zahmlievam, že niečo viem, a v skutočnosti neviem. Takže naozaj sme si to trénovali, ja som potrebovala pochopiť celý princíp. Vtedy som vedela, že opäť začína moje štúdium, že to bude síce iný odbor, ale ja potrebujem pevnú pôdu pod nohami. A potrebujem jednoducho vedieť, čo ponúkam, v čom sa vedia o mňa oprieť, kde sa vedia na mňa spoľahnúť. A vlastne som vhupla do projektu, a začala som sa vzdelávať. Naozaj som začala.

Čo všetko si si musela naštudovať?

V rámci osobného voľného času som si naozaj zobrala Word, Excel, PowerPoint, a začala som študovať aplikácie tohto Office-u. Na to som pochopila, že ja potrebujem rozumieť aj o čom je biznis, o čom sa rozprávam, keď odnášam dokumenty na ekonomické oddelenie. Čo je to, keď robím akceptačný protokol.

Jasné.

Čo to znamená, ako taký projekt funguje. A naozaj, nechcela som byť piate kolo u voza, chcela som byť úplne užitočný partner. Tak som išla študovať na City University, a diaľkovo som študovala podnikový manažment a marketing.

A aj si ho doštudovala.

Aj som ho doštudovala.

Musím Ti povedať, toto som ja až do tohto rozhovoru nevedela, že to takto prebehlo. Trochu rozumiem aj tomu, prečo dnes dokážeš v rámci svojej spoločnosti ponúkať aj tú cestu mladým asistentkám, že im vieš ukázať, čo všetko sa majú naučiť. Prešla si si tým sama, úplne od piky.

Je tak.

Dobre, kým sa k tomu dostaneme, tak to bol jeden veľký skok, do tej IT spoločnosti. Ale Ty si urobila ešte jeden. To sa stalo ako? Lebo sa stále bavíme o tom, že Ty si začala podnikať. Aká bola tá cesta k tomu podnikaniu?

V tej spoločnosti, v ktorej som bola, som dostala naozaj veľa zodpovednosti, a aj kompetencií, za čo som veľmi vďačná. Naozaj, niekedy to nebolo vôbec ľahké, a musela som sa sama rozhodovať, a v mnohých veciach. Získala som veľký prehľad práve aj ako fungujú tímy, ako funguje organizácia ako taká. Dokázala som rozlišovať a vnímať, čo je to správne, napr. v leadership-e[2], čo správne nie je. Z pozície asistentky som vyrástla, o rok som bola asistentkou generálneho riaditeľa, a vlastne celého office manažmentu. Bolo to také, že keď som pochopila, ako veci fungujú, a ako je možné ich zlepšovať, a zapojila som sa do procesov, aby boli efektívne, a zoptimalizovali sa, tak naozaj sme chceli, aby to fungovalo aj medzi asistentkami. Vieš, ako keď si predstavíš takú pavučinu, že to tak všetko plynie, všetko to je jednotné. A prišlo mi veľmi prirodzené, že keď niečo funguje, a niečo viem, tak to automaticky učím. A vlastne už vtedy začal mentoring v štýle, že akonáhle nastúpila asistentka do nejakého projektu, do zamestnania, tak prešla najprv akoby mojou dielňou.

Rozumiem.

Prešla mojím tréningom, mentoringom, vôbec orientáciou v celom procese, aby bola pre manažéra, a pre ten tím, čo najviac prínosná. A to bolo to, kedy som vnímala, že tá asistentka naozaj má čo ponúknuť. Tie ženy, mladé, veľakrát po škole, alebo aj práve tie ženy, ktoré prišli po materskej, naozaj sú skoordinované, manažérsky schopné. Vedia doslova mať v hľadáčiku celý ten tím, a rozumieť tomu, kto čo potrebuje. Dokážu vidieť aj viac ako ten manažér, a treba im naozaj akoby zdvihnúť ten status u tých manažérov, aj u tých ostatných členov tímu, že sa na ne môžu obracať s čímkoľvek, čo ich zaujíma, trápi, potrebujú vedieť, zistiť. Že toto ona vie, alebo to vie zistiť. A prišlo mi, že je úplne prirodzené, že ten manažér nevie, čo všetko môže od tej asistentky chcieť, požadovať, aká vie byť prínosná. A veľakrát je to o tom, že tá pani asistentka si myslí, že robím, čo môžem, a aj tak sa mu ničím neviem zavďačiť.

Jasné.

Nefungovala tam veľakrát tá komunikácia medzi nimi. Manažér chcel, aby asistentka sa dovtípila, aby čítala myšlienky. Ona ich čítala, ale čítala ich inak. A ja som rozumela tomu, že krásne môže fungovať práve takéto spojenie, naučiť manažérov fungovať s asistentkami, a asistentky naučiť, ako byť najväčším prínosom hneď od prvého momentu.

Vyzerá to veľmi hladko. Vlastne si tak trošku najprv vyskúšala ten program ešte v zamestnaní, a potom si si ho tak prirodzene vyprofilovala, aby si s ním išla podnikať. To bola teda taká prvá vec, ktorú si potom už v spoločnosti Espiral začala vyučovať?

Bola to prvá vec. A vôbec nebola v pláne. (smiech)

(smiech) To tak býva, v podnikaní.

Presne tak. V jednom momente som v zamestnaní pocítila, že už tú pozíciu chcem prenechať niekomu inému. Nech nejaká moja nástupkyňa vyrastie v tej pozícii. A tak som sa rozhodla, že uzavriem túto etapu svojho života. Bolo to po šiestich rokoch. Ale ja som vôbec nevedela, že idem do podnikania. Počas toho som nešla na žiaden pohovor, ja som o ničom neuvažovala, ja som naozaj chcela do poslednej chvíle tam byť pre tých svojich kolegov, pretože naozaj boli mi tak ako veľkou oporou, a vlastne aj priateľmi. Záležalo mi na tom prostredí, a bola som vďačná. Tak som vlastne uzavrela v ten deň svoj pracovný pomer, a že pôjdem domov. V ten deň, ako som odovzdávala všetky doklady, kľúče, prístupy, všetky veci, tak mi zavolal bývalý kolega, manažér, volajme ho Tibor. 😊 Tibor mi zavolal. On už asi rok bol v úplne inej spoločnosti, a zavolal mi s tým, že ahoj Erika, ja som počul, že zakladáš firmu, a že budeš pripravovať asistentky nejakých ľudí do zamestnaní.

(smiech)

A ja v tom, že áno, hovor viac. Čiže takto vznikol nápad.

Takže si sa pustila do svojho prvého klienta, pretože sa sám prihlásil, a proste povedal, čo od Teba chce.

Povedal, že by potreboval do týždňa podnikateľský zámer na tretí pilier. Oni išli vlastne pripravovať firmu práve v takých hladových dolinách. A naozaj, aby mohli prizvať ľudí do zamestnania, aj tých, ktorí si netrúfali, napríklad nemali počítač, nevedeli si pripraviť životopis, a reagovať na pozície. Oni naozaj mali takúto veľkú silnú ambíciu sa starať o týchto ľudí. S tým, že ak by bol nejaký rozdiel, že na tú pozíciu aj by vhodný človek bol, ale sú potrebné ešte nejaké zručnosti, tak že by som vlastne tam ja, so svojou firmu, akoby suplovala tento rozmer.

Rozumiem.

Tak som pripravila podnikateľský zámer. Ale nebolo to po týždni, bolo to po dvoch týždňoch, vypýtala som si realistický termín.

Jasné. (smiech)

Tiborovi vravím, že tak Tibor, ďakujem, bol tam aj so svojím spoločníkom, a predstavila som mu podnikateľský zámer. Vtedy doslova, ako sa povie, padla sánka, a Tibor povedal, že v živote nedostal podnikateľský zámer na viac ako jednu A4. Môj mal 33 strán, mal komplet vypracovaný marketingový plán, a vlastne všetky aspekty na 3 roky podnikania, aj teda finančný plán. Som si dala naozaj záležať. A ani si nevieš Editka predstaviť, ako ja si silne uvedomujem ten moment, že vlastne Tibor tu bol vtedy pre mňa.

Jasné. To niekedy tak býva, že niekto si od nás niečo vypýta, ale v skutočnosti je ten impulz pre nás. Takže to bol ten moment, keď si povedala, tak ja idem podnikať?

Presne tak.

To je krásny príbeh. Možno by som chcela povzbudiť tých, čo nás počúvajú. Ak nevedia nájsť nejaký taký moment, že pustiť sa do podnikania, tak možno stačí sa obzrieť, a trochu počúvať. Je možné, že tie signály okolo vás sú, len ich nedokážete počuť, lebo ste vnútri seba.

Presne tak.

Erika, takže si začala podnikať. Mohli by sme trošku hovoriť o tom, čo všetko sa tam nabalilo k tomu podnikaniu? A potom by sme pomaličky prešli k téme podcastu, a na záver sa znova potom k tomu Tvojmu podnikaniu vrátime. Ale zaujímalo by ma, ako sa stalo, že sama si si prešla tou asistentskou cestou, takže si asi vedela pripravovať asistentky iným manažérom, ale ja viem, že robíš toho oveľa viac. Takže ako sa to postupne nabalilo?

Tým, že vlastne ja som pripravovala asistentku aj osobnostne, nielen odborne. Tak vlastne manažéri veľakrát prišli na to, že tá asistentka zrazu sebavedomejšie vystupuje, omnoho lepšie sa vyjadruje, má presvedčivú komunikáciu s ľuďmi, pred ktorými sa vtedy bála napríklad otvoriť ústa, alebo vôbec povedať nejaký svoj názor. Že sa zlepšila v asertivite, že jej emočná inteligencia vystúpila ďaleko vyššie, že dokáže intuitívne priniesť na stôl trebárs problém, ktorý si manažér vo svojej, ja by som to povedala, že v takej veľmi náročnej práci, a aj hektike, všimnúť nedokázal. Že dokázala zrazu tak diplomaticky prinášať nápady, riešenia, podnety, a že manažér sa necítil vôbec v ohrození. A tak to vlastne vzniklo, že príkladne asistentka, ktorá bola u mňa na 3-, 4-, niekedy 8-dňovom výcviku, prišla s tým, že rád by mal tréning so mnou jej nadriadený.

Rozumiem. To je veľmi prirodzená cesta. Tak si vlastne začala mať klientov, ktorí sú teda v iných pozíciách, a predpokladám, že chceli vlastný sebarozvoj, a možno hľadanie nejakých svojich cieľov. Ty si sa celý čas popritom vzdelávala, a teda máš fakt všelijaké veci, ktoré neviem ani menovať. Ty ich asi povymenúvaš, čo všetko už medzitým si absolvovala, aby si vedela lepšie pomáhať. A už nielen manažérom, ale vlastne aj množstvu ďalších ľudí a subjektov.

Tak, ako som išla do toho pôvodného zamestnania, a nechcela som ísť nepripravená, alebo nevedieť ponúknuť tú odbornosť, tak od prvého dňa, alebo teda v tom roku, ako som založila spoločnosť, som vyštudovala aj vlastne celosvetovo uznávaný, medzinárodne certifikovaný výcvik profesionálneho kouča. Naďalej sa v koučingu vzdelávam. Vyštudovala som systemický, tímový koučing. Dnes som už certifikovaná trénerka zážitkovej pedagogiky, pretože naozaj ma baví učiť ľudí cez hru, a cez rôzne rozvojové aktivity, pretože hrou sa najlepšie učíme, tak ako aj deti. Aktuálne napríklad sa pripravujem na akreditačnú úroveň PCC v rámci koučovania. Sebarozvoj je pre mňa úplne prirodzený ako dýchanie. Keď si mi to teraz tak pripomenula, áno, celý čas som sa vzdelávala. Ja si tak uvedomujem, že pre mňa je veľmi zásadné to, že ľudia so svojimi témami mi prinášajú presne tie podnety, v čom sa potrebujú rozvinúť, čo by ich zaujímalo. A tak som sa vlastne dostala k certifikovanému výcviku emočnej inteligencie. Tak som sa dostala k tomu, že sa viac zameriavam napríklad na agilitu, že sa zameriavam na súčasný stav, na to, ako pracovať v tímoch, keď je to na diaľku. Nie je úplne jedno, ak niektorí ľudia sú v práci, a sú tam spolu, a niekto sa pripája z domáceho prostredia. Naozaj tam úplne inak vyzerá komunikácia, úplne inak je potrebné organizovať tie aktivity medzi sebou. A to je to, kedy či už doba, alebo ľudia, mi prinášajú podnety. A ja som im neskutočne za to vďačná, pretože ja sa vďaka nim vzdelávam.

A posúvaš aj svoje podnikanie.

Posúvam seba aj svoje podnikanie. Naozaj, pre mňa, ja keby som nevyživovala svoju myseľ, a svoju dušu, pravdepodobne aj tá vášeň by nebola.

Rozumiem. Inak to je veľmi také placaté poučenie, ktoré platí aj do iných segmentov. A už to môžem aj na báze tých debát, čo mám v podcaste, povedať, že väčšina tých ľudí hovorí, že to podnikanie, keď počúvaš klienta, a počúvaš ho akože celostne, nie len ušami, ale naozaj vnímaš, čo potrebuje, sa to tak samé nabaľuje.

Presne tak. Úplne s Tebou súhlasím. Vieš, vždy môže lektor, napríklad ako som ja, si povedať, toto je moja oblasť, a áno cítim sa v tom zdatne, alebo toto nie je úplne tá oblasť, v ktorej by som sa cítila silná, že by som sa jej venovať chcela. To je presne to, že nemusíme mať vôbec patent na rozum. A my môžme úplne krásne prijať k sebe napríklad nejakých spolupracovníkov na odbornosť.

To je super most k našej téme, už sa k nej chcem dostať. Takže, prosím Ťa, Ty si vymenila niekoľko miest za tú svoju podnikateľskú éru, poviem to tak. Viem, že máš rôzne skúsenosti aj so sharovaním[3] priestoru atď. Ako si si vôbec vybrala prvé miesto, kde budeš podnikať, alebo budeš realizovať tie svoje aktivity? S kým si to sharovala, aké to bolo?

Keď som išla do podnikania, tak som naozaj do toho vstúpila aj s niekoľkými nadšencami. Poznala som ich z predchádzajúcich zamestnaní, čiže poznala som aj ich pracovné návyky, ich odbornosť, ich schopnosti, chcenie. Boli sme si energicky aj veľmi podobní. Do toho podnikania som vstúpila s externými spolupracovníkmi, ktorých som vlastne pripájala do určitých projektov. Najprv totiž vznikol prvý promo projekt. Až potom to bolo o tom, že poďme sa baviť o priestoroch. Ten promo projekt, už vlastne je to 10 rokov späť, bolo to práve pre asistentky, ako sme sa spolu rozprávali, že sme začínali tými projektami. My sme vyskladali trojdňový tréning, nadupaný, kde sme sa zameriavali na osobnosť, na odbornosť. Do tréningov bola prijatá (budem menovať, lebo veľmi som vďačná za tieto osoby v mojom živote), Janka Krajčovičová, motivátorka zameraná tiež na komunikáciu. Bola tam Zuzka Dranačková, ona sa práve zameriava na Microsoft Office, absolútne má tú danosť a zručnosť sprevádzať s pokojom a s nadhľadom, s charizmou. Čiže zapojili sme tam tieto zručnosti. Ženy musia byť a chcú byť krásne, ony to hovoria tak, že musia byť pre seba, aby boli sebavedomé, aby sa v tej pozícii cítili výborne, tak sme tam mali aj Beauty time. Bolo to nastavené tak, že vedieť sa sama nalíčiť a upraviť, a to robila vtedy Stanka Papayová. Do toho sme mali fotografku, Linda Kisková Bohušová, ktorá bola aj u Teba úplne v prvom podcaste. To bola krásna spolupráca, pretože robila celý taký – backstage fotila, vlastne celú tú situáciu. Ale v závere robila aj profi profily, aby tieto asistentky si mohli potom urobiť nejaké špeciálne dokumenty, a do toho dať profesionálnu fotografiu, ako profesionálky.

Takže ste potrebovali ale nejaký priestor, lebo toto sa nedá len tak, že si prenajmeš hocijakú miestnosť. Trošku atmosféry to potrebuje. Ako si postupovala?

Presne tak. Začali sme hľadať priestory, ktoré sú k dispozícii, a vieme si ich prenajať. Tým, že Zuzka Dranačková už vtedy spolupracovala s Gopas-om, a je to teda spoločnosť, ktorá sa zameriava práve na takéto, dnes už e-learningy a pod., ale v tom čase to už bolo tiež. A oni mali priestory, kde bolo možné vlastne aj vyučovať, čiže boli tam počítače, boli tam zasadacie miestnosti. My sme si vtedy prenajali zasadaciu miestnosť, práve aj aby sme mohli využiť počítač pre každú jednu z týchto asistentiek. Takže celé sa to odohrávalo v ich priestoroch. A vtedy som rozumela tomu, ako je dôležité zázemie, ako je dôležité osvetlenie, ako je dôležité, čo mať poruke, že je dôležité občerstvenie a tak.

Jasné. Takže ako sa to potom ďalej vyvíjalo? Asi ste nechceli byť v prenajatých priestoroch neustále.

Určite nie, aj keď tento projekt, ktorý vznikol ako prvý, naozaj to bol promo projekt, že poďme si vyskúšať tieto naše špecializácie, ktoré ideme spojiť, a chceme urobiť takýto kompaktný a celostný tréning. Zafungovalo to fantasticky, samozrejme výborná energia, výborné spätné väzby. Naozaj sme dodnes kamarátky s klientkami, ktoré boli súčasťou. Ale takto to fungovať nemohlo. Na druhej strane som si veľmi uvedomovala, že platiť veľké priestory len preto, aby sa tam z času na čas zrealizoval tréning, pretože zo začiatku tam perspektíva nebola, že to pobeží. Teda, nevedela som, že to možné je.

Jasné.

Tak som si prenajala v Prievoze u jedného známeho jednu miestnosť, s tým, že tam som mala absolútne také svoje zázemie, kanceláriu. V podstate bol to rodinný dom. Čiže rodinný dom, kde som mala možnosť využívať jednu miestnosť ako školiacu, alebo ako zasadačku.

Rozumiem.

Nebolo to úplne ideálne, pretože boli tam klopené steny, čiže bol to šikmý strop, vôbec sa pod tým človek necítil úplne dobre, že sa môžeš postaviť, a sa nijako nezraníš. Tak sme vlastne ten priestor nevedeli úplne využívať. Ale bola tam napríklad krásna záhrada, kde sa dalo ísť von. Tak som začala vnímať aj to, že aké je to dôležité mať minimálne nejakú terasu, alebo niečo, kde môžeš zmeniť priestor. A tým, že ma už vtedy veľmi lákalo práve skúšať a robiť rôzne aktivity, príkladne, keď sme mali prezentačné zručnosti, že sme sa učili trebárs rečníctvo, tak ako je to fantastické ísť napríklad niekde do exteriéru, ak tam sa ten hlas nesie, ako tam človek navnímava všetkými zmyslami a pod. Tak som si povedala, že je to výborné mať aj takýto rozmer. V týchto priestoroch som bola 2 roky, kde sme vyslovene aj realizovali tréningy. Už sme nechodili externe. Jedine ak si napríklad nejaká spoločnosť ma najala, a išli sme trebárs do hotela, alebo k nim.

Do priestorov možno tej firmy, jasné.

Ale takéto naše otvorené tréningy, do ktorých prichádzali ľudia zvonku, a navzájom sa nepoznali (teda to nebol firemný tréning), tak taký sme realizovali tam. A tým, že bola možnosť maximálne 3-4 osoby, tak si vieš predstaviť, aký to bol veľmi komorný tréning, kedy naozaj sa dalo špeciálne venovať každému jednému účastníkovi.

Cez to všetko si hovorila, že to malo aj nejaké aspekty, ktoré Ti nevyhovovali. Takže si po tých dvoch rokoch nabrala odvahu? Alebo bolo tých zákazníkov dosť na to, aby si si vedela zaplatiť lepší priestor? Ako to bolo?

Bolo viac takých nedostatkov ako potrieb. Bolo to skôr o tom, že bol tam aj veľký pohyb ľudí. Tým, že ten priestor malo využitých aj viac malých firmičiek, a ja som naozaj bola zodpovedná za tých mojich klientov, za tie pocity, a nedokázala som vždy ustrážiť, že bude trebárs pokoj v tých priestoroch, že tam bude ticho. A zároveň som nechcela obmedzovať aj tú druhú stranu.

Takže bolo tam viac nedostatkov toho priestoru.

Nazvala by som to tak, že už som viac vedela, čo potrebujem. Aké podmienky potrebujem zabezpečiť k tomu, aby ten tréning mohol bežať svižne, a nemusela som ja brať na niekoho ohľady. Ale zároveň vlastne aj niekoho neobmedzovala, lebo to by mi tiež nevyhovovalo. Tak sa vlastne udialo, že som začala hľadať nové priestory.

Chápem.

S tým, že môj dlhoročný kamarát, a zároveň aj vlastne rodinný priateľ, hľadal priestory tiež. Tak sme začali hľadať spolu.

Čo bolo pre Teba dôležité, keď už si vybrala ten ďalší, povedzme že tretí, priestor? Čo si zvažovala aj ľudsky? Napríklad, že s kým dokážeš sharovať veci, a s kým radšej to nebudeš robiť. Možno aj akože koncepčne, že aký typ služby sa hodil, alebo sa nehodil. Skús toto vyzdieľať.

Určite som zvažovala aj to, aby sme boli akoby podobní. Teraz nemyslím ani tak ľudsky, ľudsky som poznala vlastne tohto človeka, aj som vedela tým pádom, akých ľudí si k sebe vyberá do firmy. Proste, tiež to bolo s odborom IT zameranie. A vedela som, že to bude kancelárska práca, čiže úplne bežný stav, ako keď ja pracujem v kancelárii. Pre mňa bolo veľmi dôležité, aby sme mali každý sólo priestor, na svoju prácu; čiže mala som svoju kanceláriu. Ale ten priestor, aby som to povedala, že ako sme vyberali, tak vlastne obchodný partner, alebo teda zároveň aj rodinný priateľ, mal firmu, a má firmu, ktorá je zameraná na IT. Rozhodli sme sa, že budeme pozerať kancelárske priestory, kde aj on bude mať perspektívu rozvoja a rastu. Videl to tak, že tiež by chcel, aby sa mu rozvíjal ten tím, aby ich mal kde usadiť, ale zároveň tiež nevidel úplne tú perspektívu čistú a jasnú. Rozhodli sme sa, že navštívime liberálny dom, kde sme vedeli, že sú aj nejaké priestory na prenájom. A vtedy, keď sme sa stretli so správcom, tak nám ukázal komplet jedno poschodie, ktoré bolo voľné, a vyzeralo to ako tenisové kurty. Proste jedna velikánska plocha, do ktorej sa vstúpilo do ľavého a pravého krídla, a my sme vedeli, že ten priestor je krásne možné rozčleniť, že je tam možné spraviť zasadaciu miestnosť, malo to kuchynku a tak. Takže sme tento priestor vybrali. Ja som si zadefinovala, aký veľký priestor potrebujem pre seba, ako by mohla vyzerať zasadacia miestnosť. Tá sa členila, a smerovala smerom na balkón, na takú veľkú otvorenú lodžiu, čiže to by bol taký zdieľaný priestor. Malo to kuchynku, malo to pánske a dámske toalety, toto bolo veľmi zásadné.

Tú zasadačku ste zdieľali teda?

Tú zasadačku sme zdieľali.

Vy ste vlastne spravili akoby shared offices ešte skôr, než sa tu rozbehli v Bratislave.

Presne tak. A to bol rok 2013, takže to nie je zase nedávno. A naozaj, fungovali sme takto až do roku 2019. Fungovalo to výborne, pretože navzájom naozaj sme si boli aj oporou, aj takým spestrením. Pretože keď si vezmem, že v tých priestoroch som ja pracovala, aj sa pripravovala na tréningy, aj sa tam stretávala s lektormi, s ktorými sme tréningy koncipovali, tie rozvojové programy dávali dokopy a trénovali. Lektori prichádzali vždy na prípravu, a prichádzali na ten tréning. Takže za iných okolností by som v tých priestoroch bola sama. Človek potrebuje aj ten ľudský rozmer, iného človeka, takú psychohygienu. Proste môcť ísť a stretnúť niekoho, s kým síce nespolupracujeme na projekte, ale vieme o sebe, vediem v tej kuchynke rozhovor. Aj som napríklad vedela byť nápomocná. Opakovane sa stalo to, že niekto chcel, prišiel sa posadiť ku mne do kancelárie, otvoril nejakú tému, a vlastne úplne ľahkou formou sme prediskutovali nejakú tému, problém, a obojstranne sme boli vyživení. Bolo to také veľmi fajn.

Jasné. Takže keď nájdeš človeka, s ktorým sa dá, alebo teda firmu, s ktorou vieš takto zdieľať priestory, tak to rozhodne má aj pozitíva obojstranné.

No dobre, nakoniec si sa posunula do tohto priestoru, v ktorom sedíme dnes. Pred chvíľočkou pršalo, ale už zas neprší, takže nepočuť žiaden hluk na nahrávke. 😊 Ako sa stalo toto? Lebo tieto priestory sú naozaj veľmi pekné, a vidím, že tu máš veci, ktoré slúžia na to, aby si mohla robiť všetky tie svoje tréningy, a rôzne iné vzdelávacie aktivity, čo robíš.

Tá zasadacia miestnosť umožnila realizáciu tréningu tak maximálne pre 6 ľudí, ale nejaký pohyb, a vôbec vyskúšať si aktivity, urobiť nejaké zoskupenia sedení, kde mohli diskutovať a nerušiť sa, bol problém v tej jednej miestnosti. Dalo sa to jedine tak, že sme sa rozptýlili po celých priestoroch, čiže sa sedelo v ďalšej zasadačke, sedelo sa v takej úvodnej recepcii atď. A bolo to také, vieš, že som to chcela mať viac akoby zastrešené pod jednou miestnosťou. Aby tí moji klienti nepociťovali nejaký, či už je to únik nejakého súkromia – aj keď v tú chvíľu, keď sa hrajú, v tú chvíľu, keď tvoria, v tú chvíľu, keď premýšľajú, je to úplne v poriadku. A zároveň bol tam naozaj taký diskrétny duch aj zo strany obchodného partnera. Ale bolo to zase zároveň aj pre nich také obmedzujúce.

Rozumiem.

Oni vedeli, že Erika tam má tréning, a že sa tam pohybujú ľudia, ktorí sú externí, že sa tam pohybujú lektori, a boli takí opatrní, snažili sa byť tichší, boli pouzatváraní v miestnostiach. Inak bežne sme mali miestnosti pootvárané ako jedna veľká rodina. Takže bolo to tak, že už som aj ja vnímala a cítila, že tých tréningov je naozaj veľa, veľakrát už boli aj 3-4 dni do týždňa. A uvedomovala som si, že toto už je moc na nich všetkých ostatných, aby brali ohľad. A zároveň som vedela, že túžim robiť väčšie tréningy, že kľudne takých 12-13 ľudí, a tam to možné nebolo. A zvláštne je, že tak ako kapacita toho priestoru, ona ti príliš ani neumožní vôbec uvažovať o niečom väčšom, takže aj zároveň to tak akoby obmedzilo ten môj tréning. Áno, je pravda, že som potom aj rozvojové programy, tie verejné, deklarovala, že to je pre maximálne 5-6 ľudí.

Chápem.

Čiže to bolo vlastne v tomto ohľade.

Takže si si v jednom momente vlastne uvedomila, že Ti to možno obmedzuje aj biznis.

Áno. Hlavne už bolo omnoho viac požiadaviek, a ja už som cítila, že to obmedzujem, blokujem, že to zastavujem. A nechcela som to zastavovať. Naozaj tým, že som študovala aj zážitkovú pedagogiku, a to je naozaj vzdelávací rozmer, kedy chceš využiť priestor, kedy chceš využiť rôznu variabilitu, kedy chceš sedieť na zemi, kedy chceš Tuli vaky, kedy chceš sedieť za stoličkami, alebo sa rozptýliť v priestore. Vtedy som začala hľadať priestory, kde by som mohla naozaj pohybovať s nábytkom, kde by sme vedeli sa cítiť ako vonku v prírode. Začala som pozerať priestory, hľadať, doslova navštevovať ich, baviť sa.

A nakoniec sa priestory nachádzali o poschodie vyššie. (smiech) To sa stalo ako?

To sa stalo tak, že našla som jeden priestor, ktorý má veľmi zaujal, a bol mezonetový. A ja že tento rozmer je aký úžasný. A bola som sa tam aj pozrieť, fotky boli fantastické, a vnútro naozaj tomu zodpovedalo. Ale napríklad vtedy som si uvedomila, koľko iných negatív majú okolnosti. Príkladne, umiestnenie toho priestoru. To bolo v takej ako technickej zóne, čiže som si predstavila, že keď ku mne pôjdu klienti, klientky, to im čo poviem, že pre istotu si obujte tenisky, lebo si zničíte obuv. Čiže bolo to také, že ten prístup bol jednoducho zlý. Teraz parking bol možný iba pri platenom obchode. A reštaurácie – to, čo tu bežne je poruke, reštaurácie, kaviarne, lekáreň, banky, obchod, všetko poruke, čiže úplne ideálne. Vtedy som si začala uvedomovať, čo mám, a že to nie je úplne bežné, k priestorom pridané. To, že som hľadala priestor, ktorý bude veľký, svetelný, že som hľadala, aby tam bola kuchynka, aby tam bola bežne oddelená toaleta pre dámy a pre pánov. Toto bol akoby základ. A vtedy som si začala naozaj uvedomovať, že ale ja potrebujem aj tie reštaurácie, pretože ja tých ľudí hostím, keď sú na tréningoch, pretože chcem, aby si mali možnosť vybrať aj stravovanie. Nie každý bežne sa naje v každej reštaurácii.

Áno.

Tuto naozaj sa poskytujú tieto možnosti. A keď som už po hľadaní, asi pol roka intenzívne, si povedala, že to je nenormálna strata času, a ja sa opäť potrebujem aktívne vrátiť k svojim veciam, a na chvíľu si musím dať pauzu, tak vtedy to prišlo. Vtedy vlastne môj obchodný partner, s ktorým som zdieľala priestory na druhom poschodí, mi hovorí, že počúvaj Erika, vieš, že na treťom poschodí sa uvoľnila jedna miestnosť? Ja hovorím, že nie, chcem ju vidieť. A vtedy ma tam vlastne vyviedol, stretli sme sa so správcom, ukázali mi to. Bol to holopriestor, čiže keď si to tu predstavíš, tak tu nebolo nič, len tieto schody, a teda kuchyňa a pod. Vošla som, a ja že wow, vysoké stropy, veľa svetla, teraz obrovský priestor, v ktorom hneď som vedela si predstaviť mäkké sedenie, pohodlné, a rôzne variácie. Ja som sa tu tak rozhliadla, a tento priestor má 115 m². Predtým som mala miestnosť 25 m², alebo 24 m².

Tak to by ma zaujímalo – čo Ti prešlo hlavou? Lebo to samozrejme je aj ekonomický rozmer, to nie je len akože krása a príjemné veci.

Keď si predstavíš, tak mi prešlo hlavou, že ja neviem ako, ale ja to chcem. (smiech)

(smiech)

Tak to bolo, úplne vzrušenie. Prebehla mnou úplne taká vášeň, zrazu som vedela tie možnosti, čo tento priestor dokáže ponúknuť. Vedela som, že toto je presne to, čo chcem. Som netušila, že takéto priestory sú v tejto budove. A naozaj som nevedela ako. A v tú chvíľu mi začal akoby ísť taký pochod, lebo je tu jedna miestnosť, ktorá je komplet uzavretá. A ja si hovorím, vedela by som si ju predstaviť využiť. Ale viem si predstaviť aj teraz sa jej vzdať.

Rozumiem.

Čiže ju niekomu prenajať, zase ísť do tohto s niekým. Ale ako si sa pýtala na začiatku, podľa čoho sa to rozhoduje človek. Či podľa toho, že ľudia si spolu rozumejú, alebo je tam ten biznis rovnaký, alebo že ako to je. Toto bolo veľmi zaujímavé. Dostala som na rozhodnutie 24 hodín. (smiech)

(smiech) Ale niekedy je to prospešné.

Úplne som si povedala, že 24 hodín mi stačí. Buď zoženiem, alebo to nie je moje.

A podarilo sa.

Jasné. Si predstav, že v ten deň som napísala a obvolala napríklad lektorov, koučov, nikto v tú chvíľu akoby nebol dostupný. Bolo to, že vieš čo, pol roka mám kanceláriu, že si nepovedala skôr, teraz už nemôžem, už som niečo sľúbila. A ja som v ten deň bola prihlásená na jeden tréning. Ale v tento deň mi to vôbec nesedelo, mne to vôbec neprišlo vhodne. A ja si hovorím, môžem tam neprísť? A chcela by som, aby ja, keď niekoho pozvem, a pozvem nejakých ľudí na tréning, a s nimi počítam, aby mi neprišli? Viesť také, že nie, pre niečo som to sľúbila, chcem tam ísť, idem. Ale že tak by sa mi teraz zišli tie 2 hodiny, na to premýšľanie, na to hľadanie, do zajtra som sa mala predsa rozhodnúť. A ja som tam prišla, akonáhle som vstúpila, prišla som tam, svetlo má úplne oslepilo, lebo som išla ako kedy oproti sklám. A zrazu som len videla siluetu pri okne, sedel kolega a kamarát, bývalý kolega a kamarát, s ktorým som sa rok nevidela. Dobre, tak ja som sa posadila na také prvé miesto, ktoré som hneď uvidela. Ten tréning a ten rozhovor, tá diskusia, ja som tam žiaľ nenachádzala žiadne spojenie so sebou, ja som bola odpojená. Vieš si predstaviť, ja som proste mala myseľ úplne inde, ja som túžila po kancelárii, túžila som prísť na riešenie.

(smiech)

A že teraz tu úplne zbytočne strácam túto hodinu. Už druhá začala. Teraz si predstav, že čo som ja urobila. Akonáhle to skončilo, že ja ho musím ísť aspoň pozdraviť, Robo sa volá, však sme sa rok nevideli. A ja ti prídem k nemu, a poviem, že ahoj, ako sa máš, nedáme aspoň kávu? Rozumieš, že toto zo mňa vyšlo, že nedáme aspoň kávu? A v tom ten sabotér v hlave, že Erika, si ty normálna, tak ty ešte teraz ponúkneš na hodinu kávu. (smiech) Ale išli sme naozaj na kávu, a ja som mu v tom ukázala fotky týchto priestorov v telefóne, ukázala som mu tú miestnosť, ktorú som ochotná akoby popustiť niekomu, že by mi pomohol sa pre ten začiatok rozbehnúť. A ako som mu to ukazovala, a vysvetľovala, on videl úplne tú vášeň vo mne, jak som úplne nadšená preto, ako som mu rozprávala, aké aktivity sa tam budú diať, ako to bude vyzerať, ak sa to dá vyskladať, ako sa to dá zariadiť, aké to bude úžasné, aký to bude priestor, úplne že botanická záhrada pre ľudí. A v tom tak na mňa pozerá, a hovorí, že tá kancelária je veľmi pekná. Ja hovorím, že vieš čo, normálne teraz čakám ešte na jeden telefonát, alebo číslo, proste kamarátka mi má dať vedieť, že jej manžel či by toto mohol vziať, alebo niekto z jeho kolegov. Na to pozriem na telefón, prišla mi od nej správa, ja taká vytešená, a tam že sorry, nedá sa. A ja mu hovorím, no a som na začiatku. Akože v hľadaní. A on že, pekne to vyzerá, tá kancelária je naozaj super. A ja že: ty ju chceš! (smiech) Takto to vlastne bolo. Vtedy on, že zoberie si čas do rána.

Zobral si ho.

Zobral si čas do rána, ale už medzi tým, ako sme vlastne odchádzali z tej kaviarne, a išli sme na parking do svojich áut, tak hovorí, že počítaj so mnou. A ja hovorím, zober si čas do rána. Takže nie, už v tom momente bolo rozhodnuté. A na druhý deň som šla, ja som to potvrdila.

Celý tento Tvoj pekný príbeh len potvrdzuje, že príležitosti sú na každom mieste, len treba byť pripravený počuť.

Presne tak.

Takže ste tu 2 roky?

2 roky budú presne v júli.

Ako sa vám spolupracuje?

Vynikajúcu. Výborné je na tom to, že naozaj sme si skvele sadli aj ako ľudia. Nastavili sme si na začiatku hneď pravidlá, čo bolo veľmi dôležité.

To by sme mohli porozprávať, pretože to môže byť pre ľudí cenné, ak teda chcú sharovať priestory, trebárs aj kvôli ekonomickým nákladom. Ako by podľa Teba mali vyzerať tie pravidlá, aby to fungovalo?

Úplne na začiatku, ak sa zdieľajú niektoré priestory – niektoré priestory naozaj my si absolútne že sharujeme, aj tie otvorené – musí to byť o tom, že je tam dohoda, ako to bude vyzerať, tá predstava. Niekto má ten vkus, a má tú predstavu, a niekto nemá. Niekto sa dokáže prispôsobiť. Ale je naozaj dôležitá taká tá autonómia, vieš, dať možnosť rozhodnúť. Alebo povedať, pozri, toto sa mi páči, toto by sa dalo kombinovať s tým a s tým, ako to ty vidíš. Čiže aj to zariadenie je veľmi dôležité. My sme napríklad od prvého momentu vedeli, ktoré priestory, alebo ktorý akoby sektor v týchto priestoroch, budeme chcieť mať tak, že úplne sharing, a ktoré budú úplne sólo, že to je moje, a to je partnerove. A naozaj, podľa toho sme sa aj rozhodovali, ako sme zakupovali tie veci. Všetko od prvého momentu bolo zadefinované, kto čo platí, keď sa to tak zoberie.

To je veľmi dôležité.

Kto čo nakupuje. Upratovanie, že naozaj ten priestor sa drží tak, ako sa doňho vstúpi, a je upratané, tak sa odtiaľto neodchádza bez toho, že by zasa nebolo upratané. Čiže sa nemohlo stať, že niekto si prizve nejakého obchodného partnera, kľudne aj kamaráta, rodinu, a nebude sa tu cítiť dobre, pretože niekto to nechal v neporiadku. Čiže toto zadefinované automaticky. Aj internet.

Možno by si mohla povedať to, že sama si vravela, že si mala obavy, lebo si išla do oveľa väčšieho priestoru, ekonomicky to bolo náročné. Teraz, keď to spätne zhodnocuješ, čo by si tak odporučila ľuďom, ktorí presne takúto vec budú riešiť? To môže byť aj obchod, chcem ísť do lepšej lokality, ale je to náročné, násobné atď. Okrem toho, že si to treba dobre prepočítať, a trebárs sa uskromniť, a možno aj podnajať niektoré priestory. Je ešte niečo, čo by si odporučila? Lebo predsa len si prešla tou cestou, vlastne sa Ti to podarilo.

Ja by som vyslovene u seba ocenila, že som nešla do niečoho megalomanského hneď, že som naozaj postupne išla. Najprv som mala 20 m² v rodinnom dome, som postupne cítila tú potrebu, a potom som išla do 25 m² + prenajatá zasadačka, keď som potrebovala, čiže sa mi ten priestor zväčšil. Že som si sama sebe dovoľovala sa tak rozpínať, vedieť porovnať, vedieť si predstaviť, vedieť vizualizovať možnosti. Pretože ak by som na seba uvalila prílišnú finančnú záťaž, napríklad hneď v úvode – a keď si zoberieš, z desiatich rokov, tak napriek tomu, že prvý promo tréning nám hneď spustil tréningy – ale to ja som vtedy ešte nevedela si ani ceny zadefinovávať za tréningy.

Jasné.

Veľa vecí bolo pro bono, a bol to naozaj aj barter a pod. Čiže naozaj tam nebolo možné dať si extrémnejšie náklady, ako vôbec má človek príjmy alebo zisky. Na začiatku som robila aj veľa chýb. Napríklad som nakúpila všetku techniku, ktorú si vieš len predstaviť. Od tlačiarne, laminovačky, viazačky, úplne všetko, že som si nevedela ani predstaviť, že toto si môžem aj outsourcovať[4]. Ale potom som pochopila, že niektoré veci sú lacnejšie, alebo výhodnejšie, aj efektnejšie, vytlačiť v profit tlačiarňach. Čiže nevybúchajte sa z peňazí. Dajte pozor na to, aby ste mali komfort tej istoty, toho bezpečia, že viem fungovať s tým, čo mám. A keď som prišla do týchto posledných priestorov, kde teraz sme, tak ja som vedela, že pre ten prvý moment naozaj potrebujem vedieť, že sa rozhodujem správne, a že to bude možno otázka roka, dvoch, kedy budeme zdieľať tieto priestory. A vlastne aj s Robom sme tým spôsobom boli dohodnutí, že akonáhle sa vyskytnú iné príležitosti, iné možnosti, alebo akokoľvek si budeme zasahovať do tej spolupráce, že ten kamarátsky vzťah je dôležitejší, ako nejaké spolunažívanie biznisové. Že na toto si dáme pozor. A sme si vyslovene zadefinovali aj to, že ak napríklad sa ten môj biznis pre Espiral začne ešte viac rozmáhať, a naozaj, že tu bude toho viac, a Robo bude pociťovať, že tiež by sa chcel rozrastať, tak bude on ten, kto bude hľadať nové priestory.

Jasné.

A on vtedy povedal, že je preňho dôležité rozvíjať jeho firmu, a naozaj toto môže byť to, kedy ho to aj primeje byť omnoho viac aktívny, biznisvo aktívny, tvorivý. Že nebude tak sa uspokojovať, že bežia veci ako bežia, veď projekty máme, ale že naozaj začne byť aktívny pre tú svoju firmu, a získavať aj ďalšie projekty. Takže sme do toho naozaj išli s tým, že preňho to bola nová skúsenosť. Ale že absolútne nová, vôbec brať si priestory. Dokonca v jednom momente, po mesiaci, dvoch, bolo počuť, ako zvažuje nahlas, že neviem, či som sa dobre rozhodol, neviem či to dokážem využiť, neviem či to dokážem uplatniť. Niečo v štýle, že či to nie je prílišný luxus. A ja som mu vtedy povedala, Robko, ak ty máš teraz strach, je už ho teraz nemám. Ja som potrebovala vyslovene tvoju spoluprácu na to, aby si mi pomohol sa rozhodnúť za 24 hodín.

Jasné.

V tú chvíľu totiž, ako my sme vstúpili, o mesiac ja som mala vypredané tréningy na plnú miestnosť.

To je aj trošku o tom, že keď človek vstúpi do väčšej rieky, tak zrazu vidí väčšie možnosti.

Si dovolíš, presne. A ja som si zrazu dovolila myslieť vo väčšom. A ono sa to naozaj začalo diať. A tá spätná väzba ľudí bola nádherná, sa tu cítili výborne, energicky takí vyživení.

Chápem. Erika, si presvedčená, že keby si bola ostala tam v tých priestoroch, nemáš taký rozvoj firmy, ako máš dnes?

Úplne som presvedčená o tom.

To je dôležitá message[5], ktorú by sme asi mali poslucháčom povedať. Naozaj, aj keď na jednej strane hovoríš, treba sa prikrývať len takou perinou, akú máme, tak na druhej strane treba si trošku dovoliť aj snívať. A nejako primerane predsa len dovoliť tomu biznisu sa rozrásť.

Presne tak. Ja som totiž dala absolútne obmedzenie v hlave, tým pádom nebolo možné, aby som zareagovala na príležitosti, ktoré určite boli. Ale ja som na ne nereagovala, podľa všetkého som ich odfiltrovala. Vieš, lebo som nevidela tú možnosť, poskytnúť, pokryť. A teraz sa vlastne deje to, že keď sme začali spolupracovať v týchto priestoroch, pol roka na to prišla korona.

Tak toto by sme ešte mohli prebrať. A možno aj trošku naspäť premostiť k tomu biznisu, ktorý robíš, obsahu. Hovorila si o tom, že komunikácia v týchto časoch je zložitejšia, niektoré iné veci teraz musíš učiť ľudí, alebo zapájať do tých tréningov. Čo priniesla tá korona vám v tomto sharovanom priestore? A čo by si chcela zdieľať, také tie kľúčové veci, ktoré vlastne dávaš aj do tréningov, a riešiš, čo sa týka toho, ako vyzerá komunikácia v korone.

Pre mňa korona bola taká príležitosť dobehnúť veci, na ktoré som čas nemala.

Jasné.

Už od prvého momentu, ako som vôbec začala v roku 2011 podnikať, tak vtedy ma prvýkrát oslovila jedna e-learningová firma, či by sme neurobili nejaké tréningy, čo by boli vyslovene e-learning[6]. A ja že nie, to nie je na mňa.

Čiže online.

Online. Čiže nahraté tréningy. A vtedy som vravela, že ja som ten osobný tip, a ja potrebujem naozaj akoby odovzdávať to osobne. Ja som na prvé stretnutie prišla s tým, že to bolo úplne jasné. Takáto príležitosť, že niekto mi povie, že mi dá na to softvér, nahrá mi to, to je ponuka, ktorá sa neodmieta. Stretli sme sa na druhom stretnutí, a ja som ich odmietla.

Fakt? (smiech)

Áno. (smiech) A ja som do toho nešla. Dnes spätne viem, že to bol zbytočný strach. Nebol to strach z toho, že by som to nezvládla, bol to strach z toho, že mi to zoberie veľa času. Neviem vôbec o čo ide, a že ja teraz nemám perspektívu učiť sa. Ja mám toľko klientov, o ktorých sa chcem starať, a ktorí potrebujú to stretnutie tu a teraz, a ja by som to musela zrazu tak uzavrieť, proste sa im nevenovať. Na mesiac, na dva, sa zavrieť do štúdia, na to neni čas. Tak som si povedala, že toto nie je o mne, to ja takáto nie som, ja to online neviem.

(smiech)

Prišla korona Editka, a vtedy to začalo. Digitalizácia. Už to proste raz a navždy bude inak. Doba sa už nevráti. A ja vtedy, že ok, ale toto ja sa musím naučiť. A ja som opäť bola v štádiu zase inej výučby, a proste potrebujem vstúpiť do tréningu, kde ma naučia od A po Z, ako fungovať v online marketingu, ako premýšľať za klienta. Ako premýšľať o jeho potrebách. Psychológiu predaja v tomto ohľade. A naozaj, cesta nie je ľahká, stále som v tom, a stále sa to učím. A nenormálne ma baví. Ja mám také nadšenie pre to, a čím viac viem, tým si uvedomujem, čo všetko ešte neviem. Ale uvedomujem si, že toto je cesta. Takže korona mne vlastne priniesla to, že teraz Erika, keď nie teraz sa tomu budeš venovať, tak kedy. A akonáhle som sa tomu začala venovať, a akonáhle som začala viac skúmať technológie…

A možnosti.

A rôzne možnosti, tak som si uvedomila, ako je to veľmi dostupné ľuďom, nenormálne dostupné. Keď som začala trénovať vlastne aj online tréningy na diaľku, tak automaticky ja som sa potrebovala začať učiť softvéry, ktoré nás spoja. Zoom, dala som si tréning, ako dobre využiť Zoom technológiu, čo všetko to ponúka. Čo všetko dokážem ja priniesť tým klientom.

Predpokladám, že sa Ti otvorili nejaké nové možnosti, ako učiť.

Určite, presne tak. Zrazu som zistila, že je veľmi veľa interaktívnych pomôcok, kedy dokážu kooperovať ľudia z viacerých domácností, a sa spoja v jednom dokumente, a tam fotia, kreslia.

To všetko dokážu technológie. 😊

Presne tak. A vtedy mi to dalo úplne klapky z očí dole, a ja som uvidela normálne že nový rozmer, a presne, ja som si uvedomila, že ako toto môže pomáhať tímom. A teraz, keď trénujeme, tak ja ich v tých aplikáciách, v tých systémoch, ich tam spájam. Keď robím s nimi zadania, tak práve tak, aby oni zažili, čo to je, že tu teraz kooperujú. Že to nie je o tom, využiť ten Zoom, príkladne, alebo či sú to Teams, iba že počujeme sa a vidíme sa, a niečo si ukážeme na flipcharte. Ale práveže poďme do toho priestoru, a tu spolu tvorme, tu sa podeľme do skupín, tu diskutujme. Omnoho viac teraz ide do popredia, že si tí ľudia potrebujú urobiť ten stand-up[7] míting ráno.

Áno. Teraz sa konečne trošku vraciame do toho, že aj osobný styk je možný. Čo Ty čakáš, ako sa vyvinie ten hybrid?

No, ten hybrid sa vyvinie asi tak, a teda ako počujem z firiem, tak hovoria, že 60:40 približne, a že budú niektoré miesta také, nazývajú to plávajúce. Čiže nebudú akoby fixné pre človeka, ale že sa posadí, kde je ten voľný stôl, a možnože tam bude nejaký zoznam, plán toho, ako bude kto prichádzať do kancelárie. Ale že nie je to tak , že dnes príde jeden tím, zajtra príde druhý tím, ale je to o tom, že dnes prídu z tímu zo šiestich dvaja, a štyria sa pripájajú zo vzdialeného prístupu. A ja hovorím, že ale toto je to dôležité. Tí dvaja, keď sú spolu, oni zažijú toho ďaleko viac, majú úplne inú možnosť si vyzdieľať potreby, brainstormovať a tak. A keď preberáme a učíme sa, či sú to tie stand-upy, alebo porady, tak je to presne o tom. Tí dvaja pri jednej kamere, a tí štyria pri svojich kamerách. Ale nech denne zažijú to, že sa vidia, že sa zdieľajú. Keď sa budú denne vidieť, radšej na 10-15 minút.

Napriek tomu, že sme online.

Ale zažiť to, napriek tomu, že sme online, ale vyslovene postaviť sa, v určitom čase, o deviatej, všetci sú hore. A povedať a popýtať sa. Lebo keď dám otázku v tíme, napriek tomu, že sa možno netýka všetkých, ale už len tí ľudia sú informovaní a vedia, čo sa deje, čo sa preberalo. V budúcnosti možno niekto z nich bude podobné veci riešiť, a už vie, na koho sa obrátiť.

Erika, rozmýšľam o tom, ako spraviť most k jednej otázke, ku ktorej som sa nedostala. Tak nedám most, rovno skočíme do inej témy. Ja som si všimla, že medzi Tvojimi klientmi je podstatne viac žien, ako chlapov. To je zámer?

Žien? Už dnes ani nie.

Fakt? Aspoň to tak vyzerá, minimálne z referencií, ktoré máš na webe. Tak možno trošku o tom porozprávajme, že teda nie je to zámer. Je to náhoda? Alebo ako sa to stalo?

Nie je to zámer. Že sú tam tie referencie, hlavne dámske, ženské, tak je to tým, že ženy sú v tomto asi také zdielnejšie. Ony to tak majú omnoho radšej. Vieš, mám taký dojem, že muž, on v tú chvíľu na tom tréningu to zozdieľa, ale on sa už vrhne do tých svojich koľají, on už si fičí v tom svojom. Mám veľmi veľa práveže pánskej klientely. A je to rôzne, či už vrcholoví manažéri, strední manažéri, sú to rôzni lídri, ktorí vedú tím. A pracuje sa s nimi vynikajúco. Ja by som dnes už dokonca povedala, že možno kľudne aj 65:35, čiže viac mužov ako žien.

Rozumiem. Položím takú poslednú otázku, ktorú zvyknem. Nič menej, najprv Ti chcem poďakovať, pretože sme naozaj prešli aj témou, ktorá nebýva taká sexi, a to sú tie office. Ale keď sme pri tom obsahu, s ktorým podnikáš – toto je podnikateľský podcast, rozdala si všelijaké rady, na základe svojich skúseností. Keby si to mohla zarámcovať, alebo by si dostala taký priestor, že tri rady budúcim, alebo začínajúcim podnikateľom. Prípadne aj tým, čo bežia, a počúvajú nás, a chcú sa vylepšiť, alebo sa chcú niekam posunúť. Čo by to bolo? Keby si chcela, pretože Ty si trošku aj role model, lebo si žena podnikateľka, tak prípadne to môžeš zacieliť aj na ženy, nechám to na Teba.

Keď si na konci povedala to, že ženám, tak ja by som podporila ženy v tom, aby sa nebáli spolupracovať s mužmi. Aby zostali ale ženami, čiže v tej svojej ženskej energii, pretože tam vedia priniesť práve tú intuíciu, ten takt, a aj tú ženskú ruku do toho kolektívu. A tí muži to vedia veľmi oceniť. Druhú takú radu, a to všeobecne, naozaj, že ľudia nemusia nutne hľadať svoju vášeň, ak tú vášeň nežijú už teraz. Ak však chcú ísť podnikať, že by chceli mať, ja neviem, finančnú, časovú nejakú väčšiu nezávislosť, a hľadajú takú dieru na trhu, ja by som povedala, že nehľadajte dieru na trhu. Hľadajte to, čo môže byť pre ľudí užitočné. Kde vy už dnes máte nejakú schopnosť, zručnosť, niečo odžité. Pretože ľudia potrebujú vedieť, že to je overené, že to je naozaj funkčné. A učiť ich to, čo viete, čo viete skutočne robiť už dnes dobre. Pretože na začiatku to v biznise môže byť práve niečo, čo v budúcnosti bude niečo úplne iné. Ale môže to byť taká cesta, bez ktorej by sa neotvorilo to ďalšie. Keby som ja nezačala robiť napríklad s asistentkami, alebo vôbec to, že ako spojiť tú spoluprácu manažérov s asistentkami, a asistentiek s manažérmi, tak by sa mi vôbec neotvorila cesta k tomu, že som spoznala koučing, koučovacie, rozvojové, iné systémy. Že som mala možnosť zrazu spolupracovať s tímami v rámci agility, alebo v rámci time managementu, alebo komunikácie, čo je úplne že veľká téma.

Jasné.

Nedostala by som sa na ministerstvá, kde trebárs úplne bežne spolu preberáme emočnú inteligenciu. Steve Jobs na jednom takom ceremoniáli, keď rozprával pre študentov, a udeľovali im záverečné diplomy, tak vtedy on rozprával 3 príbehy. Neviem, či si niekedy videla tento rozhovor s ním.

Nie, pozriem si.

Rozprával tri príbehy. Jeden z tých príbehov hovoril práve o tom, že nemusíte dnes vedieť, ako tento krok súvisí s tým, čo sa má stať. Alebo ako to súvisí s vaším zmyslom života. Napriek tomu, že dnes neviete prečo to tu je, dôverujte iba tomu, že keď príde ten správny čas, a vy sa ohliadnete za seba, tak tie jednotlivé body sa spoja, a celé to dá zmysel.

Ja myslím, že Tvoj príbeh potvrdzuje, že je to presne takto. Chcem Ti poďakovať za to, že sme sa dnes mohli rozprávať, že si vyzdieľala svoje skúsenosti. Vidím, že máš pred sebou takú novú vášeň, ktorej sa venuješ, a to je ten online. Predpokladám, že máš pred sebou aj nejaké nové plány a veci, čo chceš vypustiť, tak Ti želám, aby sa to podarilo. Aby si správne pospájala to hybridné, osobné, a onlinové. Najmä Ti želám, aby Ťa naďalej takto napĺňalo Tvoje podnikanie, aby si sa posúvala dopredu, či už to bude finančne, alebo to bude emočne, alebo to bude obsahovo. Ale aby Ťa to takto bavilo, ako to po celý čas tohto podcastu a nahrávania vidím. Dík ešte raz za Tvoj čas, za všetky pozdielané skúsenosti. Všetko dobré Erika.

Ja Ti ďakujem veľmi pekne za pozvanie, Editka, a želám tiež podcastu aj Tebe, nech sa Ti fantasticky darí, a nech máš stále tak nadšených poslucháčov. Ďakujem Ti veľmi pekne.

Ahoj.

Ahoj.

 

[1] nastavenie/fungovanie kancelárie

[2] vedenie ľudí

[3] od angl. slova share – zdieľať

[4] zabezpečovať externými zdrojmi

[5] Správa, odkaz

[6] vzdelávanie online

[7] ranný rozbiehací krátky meeting

Scroll to top