21: Tatiana Nátna (Turčan-auto): Podnikanie žien v oblasti, v ktorej je dominantnejšie opačné pohlavie

Diagnóza Podnikateľ
Diagnóza Podnikateľ
21: Tatiana Nátna (Turčan-auto): Podnikanie žien v oblasti, v ktorej je dominantnejšie opačné pohlavie
Loading
/

V tejto časti podcastu Diagnóza Podnikateľ sa dozviete:  

  • Ako sa v podnikaní odlišujú ženy od mužov,
  • čo je potrebné k tomu, aby sa dali dodávky prerobiť na obytné automobily,
  • že zákazníka treba veľmi dobre vnímať,
  • aké je podnikanie žien v oblasti, v ktorej dominuje opačné pohlavie,
  • že ku konkurencii sa treba vždy správať slušne.

Dôležité odkazy z podcastu:

Chcete si podcast radšej prečítať?

podnikanie-žien

Mojím dnešným hosťom je Tatiana Nátna. Je majiteľkou firmy TURČAN – AUTO, ktorá sa od roku 2001 zaoberá prestavbami skriňových dodávok na obytné automobily. Svojím osobným príbehom dokazuje, že aj v tzv. výsostne mužskej oblasti môže žena, podnikateľka, dlhodobo uspieť a prosperovať. Či to platí aj opačne, a ako na to, ale tiež o jej viac než 20-ročnom podnikateľskom príbehu, a ďalších biznis aktivitách, nám už povie sama.

Tatiana, vitajte.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem v prvom rade veľmi pekne za pozvanie, som rada, že som mohla k Vám prísť.

Ďakujem pekne, že ste prišli. Ja sa teším na Váš príbeh. Možno len poviem, takto na úvod, že našou dnešnou témou je, ako úspešne podnikať v oblasti, ktorá je vnímaná ako doména opačného pohlavia. Ja zvyknem ale hneď prvú otázku každému hosťovi položiť, ktorá trošku o ňom vypovie, takže idem na to, a potom sa dostaneme k Vášmu príbehu, aj k tej téme. Prečo by si Vás Vaši zákazníci mali vybrať?

V prvom rade preto, ako ste už povedala, že sme na trhu 20 rokov, a to už niečo znamená. Je to určite výpovedná hodnota. Máme nielen to, že vyrábame my tie karavany, alebo obytné autá, a prestavby skriňových dodávok, tak ako sme začali pred dvadsiatimi rokmi. Ale my postupne, rok čo rok, pridávame k tomu ďalšie hodnoty. Máme fantastických zamestnancov, špičkovo vyškolených odborníkov v každej oblasti. Všetko, čo do toho karavanu ide, tak všade sa školíme u výrobcov. Vieme nielen vyrábať, ale robíme zároveň servis týmto autám. Robíme servis všetkým výrobcom celej Európy, aj sveta, ktorí prídu, ktorí si kúpia karavan, a prídu k nám do servisu. Ďalej sme vytvorili, alebo teda otvorili, požičovňu obytných áut a karavanov. Predávame doplnky na tieto karavany, a teraz sme urobili aj v tomto virtuálnom období, by som povedala, posledné 2 roky sa nám veľmi rozbehol aj e-shop. Čiže vlastne všetko, čo môžeme karavanistom ponúknuť, všetko my na tom našom mieste v Martine máme.

Tak to sa veľmi teším, budem sa pýtať na spústu tých vecí, čo ste vymenovali. Ďakujem za takú obsiahlu odpoveď. Než sa teda k tej téme ako úspešne podnikať v oblasti, ktorá je vnímaná ako doména opačného pohlavia, dostaneme, chcela by som, aby sme vyrozprávali Váš príbeh. Ten je celkom kľukatý; hľadala som také dobré slovo. 😊 Takže poďme prosím na to. Moja prvá otázka k tomu príbehu by znela: ako ste sa vlastne dostali k podnikaniu? Vedeli ste Vy vždy, že budete mať vlastnú firmu?

Ja už som trošičku vekovo, už som viac teda prežila, môžem povedať. Bola som vychovávaná, a pracovala som už v období bývalého režimu, takže museli sme zmeniť určité veci, aj vnímanie, aj myslenie. Samozrejme pracovala som vo firme súkromnej, robila som ekonóma, lebo ja som inžinier – ekonóm, vyučená a vyškolená.

Aj ja. 😊

A v tejto oblasti som nerobila nikdy, ani v strojárine, ani v nejakej technickej oblasti. Išli sme na cesty, do Nemecka, a tam ma oslovili, alebo nás oslovili, nemeckí partneri, či by sme mohli robiť obytné autá. Fakt je, že na Slovensku, alebo aj dokonca v Martine, sa robili kedysi prívesy, veľmi dávno, 40 rokov dozadu, takže možno aj preto nás oslovili. My sme išli teda do toho Nemecka s tým, že by sme spolupracovali s touto nemeckou firmou. Tí Nemci si ma vybrali s tým, že viem veľmi dobre spracovať taký podnikateľský plán, pretože ekonomika je o tom, že si to viete všetko pripraviť. Viete si časové normy stanoviť, materiál atď. Takže zobrala som ľudí z Martina, išli sme do Nemecka robiť prvé prototypy, a že práve títo nemeckí partneri otvoria na Slovensku, priamo v Martine, firmu. Aj sme tú firmu založili, ja som ju založila, a mali sme tento kontrakt podpísať. Samozrejme, všetko sa vyškolilo, dali sa ľudia, ale vážení páni, keď malo dôjsť k podpisu zmluvy, urobili si sami firmu v Bratislave.

Fakt?

Takže zobrali šikovných alebo vyškolených ľudí. Samozrejme mali aj moje podklady, moje materiály, a ja som zostala proste bez toho. Robila som ekonomiku, a predstavte si, že Švajčiari, ktorí takisto sú veľkí kempári, alebo karavanisti, tak tí ma oslovili, videli ma v tom Nemecku, vymenili sme si kontakt. O tomto to je, že treba mať vždy vizitky so sebou, a mať tie kontakty. Oni mi napísali, že by chceli 2 obytné autá prestavené na Peugeote. A ja som bola úplne mimo. Vôbec som nevedela, čo s tým robiť, ale som si povedala, že týmto partnerom, čo mali byť moji partneri, týmto Nemcom to nedám, v žiadnom prípade. Tak som sa rozhliadla, tí chlapci niektorí, ktorí ešte boli so mnou práve na tom zaškolení, tak prišli ku mne, a takisto aj jeden starší pán, tlmočník, a povedali, že mi pomôžu. Prenajala som si halu v železniciach v Martine, a povedala som si, že to postavíme, ideme tie 2 autá skúsiť spraviť. Samozrejme, že som nemala ani korunu. Mala som, však aj mám dvoch synov, a v manželstve už akurát trošičku také problémy začínali, takže nemala som ozaj ani halier, aby som mohla vôbec niečo začať. Kamarát z Topoľčian počul, si vypočul, čo by som chcela urobiť, a povedal, že mi verí, dôveruje, poznal ma odmalička, vedel aj, aký som mala život ako dieťa, takže mi dôveruje, že určite on mi tie peniaze požičia. Požičal mi 2.000.000 Sk, si predstavte vtedy, bez ničoho, len na papieri, bez nejakého notára. Povedal, Táňa, ja ti verím, ty si typ ženy, ktorá kedykoľvek, čo si povedala, si splnila, a držíš slovo. Takže ja som do toho išla. Dnes, ešte teraz mám zimomriavky, keď si to uvedomujem, že vtedy som to chápala úplne inak, pred tými dvadsiatimi rokmi, že ako to bolo. Chcela som niečo dosiahnuť. Ale už len to, že som to mohla robiť s tými partnermi, a takto ma ako ženu, tam to bolo jednoznačné, ako ženu, dali bokom.

Naozaj?

Naozaj. Takže z tohto dôvodu som si povedala, že to musím dokázať, že to zvládnem. My sme urobili tie 2 autá. Banky mi nechceli požičať žiadne peniaze, aby ste vedeli, ani nikto iný, lebo som nemala majetok, nemala som to čím preukázať, alebo založiť.

A ani tržby.

Ani tržby, nič. To proste len začínalo, ja som len nejakú ekonomiku robila 3 roky predtým. Tak z toho dôvodu som si požičala, auto sme urobili, všetko, samozrejme Švajčiarsko, bolo treba JCD-čko[1], a všetko cez colnicu odišlo.

Jasné. 😊

Po troch týždňoch naozaj prišli peniaze na účet, do haliera, do centu teda, a bola som veľmi šťastná. Toto bol moment, ktorý ma nakopol. Toto ale pokračovalo ďalej, lebo si nemyslite, že to je také jednoduché, že len tak postavíte, niečo polepíte, dodávku zaizolujete, a tak. Bol to kus roboty. A za nejakých 10 dní v Berne bola výstava, a fakt som si kúpila lístok, bola som pyšná na ten fakt. Vtedy sa len faxovalo všetko, a naraz prišlo čierno-biele niečo vytlačené. Tak mi ten tlmočník prečítal, že sú moje autá v Berne na výstave. Vo Švajčiarsku výstavy obytných áut nie sú v halách, ale sú priamo v lese, alebo v prírode. A celý čas prší, a moje obidve autá sú úplne mokré, a kvapká všetko dnu, všetko je premočené, zatečené obklady, a všetko.

Čo ste spravili?

Zľaknete sa, ale ja som typ, že nikdy nelamentujem. To bol moment, keď mi napadlo, tak vážený pán tlmočník, sadáte so mnou do auta, berieme týchto troch chlapcov, a všetci ideme okamžite do Bernu do Švajčiarska. Zobrala som si mapu, tú veľkú knihu mapu Európy mám dodnes, pretože ja radšej chodím po cestách, kde mapou sa riadim. My sme okolo desiatej jedenástej boli naozaj v tom Švajčiarsku, na druhý deň. Zaklopala som na karavan. Pán Grainer mi otvoril dvere, chytil sa za hlavu, a povedal, že toto nie je možné, čo tu chcete. Na mňa sa otočil, mi tykal, že ty tu čo chceš. Ja hovorím, ja som prišla opraviť tie autá. Tak sa chytil za hlavu, a hovorí, toto nie je ani pravda, musím vám povedať jedno, tu si sadnite, ste celí premočení; veľmi si vážim to, že ako žena si prišla, a že si povedala áno, my sme toto spôsobili, a chceme to napraviť. To bol tak dobrý krok. Toto netreba učiť, to v človeku je, my sme tak boli vychovávaní.

Jasné.

Niečo spôsobíš, tak musíš sa priznať, a proste sa snažiť to napraviť. On chytil taký šúľok tmelu, volá sa to terostat, mi ho dal do ruky, a povedal, ak chceš robiť karavany, toto je najdôležitejší materiál, s ktorým musíš pracovať. Vtedy on povedal, že ma naučí robiť tie karavany. To bola škola do života, pretože bol to človek, ktorý si ma nikdy nemusel všimnúť. A práve preto, že ja, aj moji pracovníci, sme tam prišli, sklonili sme hlavy, s veľkou pokorou, a s veľkou prosbou, že to chceme napraviť.

Ja myslím, že to je príbeh, ktorý ťažko môžu pochopiť niektorí mladí ľudia, ktorí dnes majú nápad, a idú rovno zháňať investorov, a dostanú investora iba na nápad. Ale viem si predstaviť, že aj v tých časoch, o ktorých hovoríte, predsa len to bolo veľmi jedinečné.

Vy ste viackrát spomenuli, že si myslíte, že to odmietnutie bolo kvôli tomu, že ste žena. Čo si myslíte, prečo Vás neodmietol ten Švajčiar, ten pán?

Ja už, keď som bola v tom Nemecku, a som všetko spisovala, merali sme, a kalkulovala som, pretože všetok materiál som značila, koľko čoho sa berie. On si už vtedy všímal, a videl, že vlastne pripravujem tieto veci. Povedali mi, že ja si môžem ísť nakupovať, a že toto už budú robiť a stavať tie prototypy ľudia, pracovníci mechanici. Ale ja som nešla nakupovať, moc po obchodoch teda ja nemusím, len keď je to nutné. Ja som práve sa na to pozerala, a ma to veľmi zaujímalo, pretože ak máte niečo sčítavať, a robiť kalkulácie, alebo analýzu, alebo proste čokoľvek s číslami, musíte vedieť mať aspoň predstavu, čo to je, či to je látka, či je to drevo, či je to železo. Takže preto ja som bola pri tom, a myslím si, že tam videl už práve tie reakcie. A zároveň aj ľudia, ktorých som ja zobrala, čokoľvek som im povedala, a bavila som sa s nimi priateľsky a ľudsky, ale zároveň mali aj rešpekt. Myslím si, že aj to veľmi veľa urobilo.

Jasné. Moja prvá otázka bola, ako ste sa dostali k podnikaniu. Tak to vyzerá, že to bola taká zvláštna kombinácia konkrétnych životných udalostí, a nejakých asi aj náhod. Ja ale viem, aj ste to trošku naznačili, že ste mali strastiplné detstvo. Určité déja vu tých problémov vlastne sa objavilo aj v manželstve. Ako toto podľa Vás ovplyvnilo to Vaše podnikanie?

Viete, už ako dieťa, niekoľkokrát som musela odísť z domu, ale potom už ako devätnásťročná, hneď po maturite, som sa musela starať sama o seba. Vtedy, v tom období, to nebolo všedné, nebolo to normálne, ale ja už som teda musela. Bývala som na slobodárke, a som sa musela teda postarať, zamestnať, atď. Vydala som sa, mala som syna, ale chcela som študovať, čo mi nebolo teda dopriane, kým som bola dieťa. Tak som si urobila diaľkovo vysokú školu ekonomickú, lebo vždy som to chcela, tú vysokú školu. Pracovala som ďalej, dostala som sa do strojární, kde bolo veľmi veľa ľudí, a tam som prešla všetkým. Od úplných základov, cez korešpondentku, asistentku, referentku, colníčku, cez colné deklarácie, proste všetky veci právne, na komisie s právnikmi som chodila. Čiže zrazu zistíte, že to obdobie, ktoré sme žili, a aj v tých strojárňach v Martine, mne dali strašne veľa. Ja som sa všetko naučila, to boli vlastne základy. Vtedy sme nevedeli, že príde niečo nové, že príde súkromné podnikanie. A všetko, čo potrebujete k súkromnému podnikaniu, sme sa naučili.

Jasné.

To bolo to, že som sa musela od začiatku postaviť na nohy, a keď som chcela nejaké tričko, pulóvrik, alebo raňajky, som si musela najprv zarobiť. To bol ten základ. No a potom samozrejme zmena systému, a mala som synov, obidvoch hokejistov, tam bolo treba dávať peniaze, a podporovať ich, čo veľmi rada robím, a aj dnes. A zrazu zistíte, že potrebujete už pracovať aj na sebe, tak sa mi naskytla príležitosť, že mám tú ekonomiku, idem pracovať práve v tejto oblasti. A oslovili ma títo nemeckí partneri, kde som aj vytvorila firmu TURČAN – AUTO, a že teda začneme robiť autá. Takže takto som sa dostala k tomu.

Myslíte, že keby vtedy prišli nejakí iní ľudia, a mali nejaký iný biznis, tak by ste robili iný biznis?

Viete čo, ja si myslím, že áno. Ja som nikdy nepredpokladala, že budem robiť obytné autá, ani to nebol môj sen, ani cieľ. Ale vždy som túžila po vlastnom domove, a po tom domove som túžila odmalička, až kým som sa nevydala. A nejako ako keby ste to mali napísané, niekde, že vám prejde jedna generácia, druhá generácia, a zrazu v tomto období si uvedomujem, že to, čo som celý život nejako postrádala, a strašne som chcela vytvoriť takú rodinu, mať všetko pri sebe, a mať taký ozaj domov, tak zrazu zistíte, že vy vyrábate, a pripravujete domovy ľuďom podľa ich želania, a vy im robíte radosť. A to je to krásne.

Niekde sa tam tiahne také čosi karmické. 😊

Áno. 😊

Rozumiem. Viete čo, poďme trochu priblížiť, čo vlastne tá Vaša firma robí. Človek si tak predstaví, že asi to je nejaké zariaďovanie interiéru toho auta. Ale skúsme to tak trošku rozobrať. Možno by ma aj zaujímalo, ako vyzerá ten Váš biznis model. Osobitne, keď viem, že nie veľmi máte konkurenciu.

Áno, je to výroba, ale nie je to bežná výroba. Prestavovať skriňové dodávky, robiť z toho rôzne špeciálne vozidlá, ale hlavne obytné, nie je jednoduché. Ja si myslím, že preto sme stále prví, alebo jediní; boli sme prví, a stále sme nejako jediní. Viacerí už to začínali, ale nie je vždy jednoduché to udržať, pretože to nie je len ružové, také, ako som Vám teraz povedala. Tam je aj veľmi veľa prekážok, a veľmi veľa pádov, ktoré musíte ustáť, a ísť ďalej. Bola to len výroba, alebo tieto prestavby. Samozrejme, robila som už do zahraničia, Švajčiarsko, Nemecko atď., a chcela som to dávať aj na Slovensko, už vyrábať aj pre slovenských zákazníkov. Ale mala som veľké problémy, aby som to vôbec mala schválené.

Myslíte od úradov, áno?

Od úradov. Chodila som na Ministerstvo dopravy, a stále nebola nejaká veľká vôľa, stále sa niečo nedalo.

Čo mal byť problém?

Mal byť problém, že je to niečo nové, a prečo by sa to malo vyrábať, že koľko desiatok, alebo tisíc, ja budem robiť tých kusov na Slovensko. Som povedala neviem, 1-2-3, ja neviem, koľkí Slováci si to zoberú. Vtedy mi bolo povedané, no ak to má byť niečo takéto, kvôli tomuto sa zákon nebude robiť, a predajte to do Rakúska, a z Rakúska to kúpime ako dovezené jednotlivé vozidlá, na to zákony máme, to urobíme. Stále som s tým nesúhlasila, pretože keď som mala tie autá schválené v Nemecku, boli schválené v Rakúsku, vo Švajčiarsku, prečo by nemohli byť aj na Slovensku. Takže trvalo mi to dosť dlho, skoro 2 roky, aby som to dosiahla. Ale verte mi, že práve možno v tomto sú tie ženy také iné, tá trpezlivosť, vytrvalosť. Ale aj keď ste žena, a sú vám zavreté jedny dvere, alebo odídete jednými dverami, svojou slušnosťou sa vrátite naspäť, a donesiete to, čo treba doniesť, a čo treba zdokladovať. To nebolo, že len tak povedali, že by nebolo treba kopu dokladov, od každého výrobcu. Ja som dokonca pozháňala všetko, dokonca mi napísali Taliani, že tá preglejka ani nehovorí, že to drevo nie je horľavé atď., pretože to boli nemožné veci, ktoré bolo treba doložiť. Ale všetko som naozaj doložila, podarilo sa mi, a páni z ministerstva uznali, že všetko spĺňam, a môžu tie autá schváliť ako výrobcu pre slovenský trh. A hneď mi aj vybavili miesto, bola som v Nitre, na tej výstave, vonku s červeným Peugeotom. Pred tou halou K bolo voľné, a predstavte si, celých 6 dní vkuse pršalo. Do toho auta ak prišiel jeden človek, alebo dvaja, a ja hrdo som stála vonku, že proste takéto auto sme spravili. Takže tým, tou radosťou, že sa vám to podarilo schváliť, znovu prišla ďalšia rana, že pršalo, bolo to nepríjemné, ľudia sa ani nezastavili. Ale to bol prvý pokus. Ďalší, druhý, tretí, štvrtý, to už bolo úplne niečo iné, a potom už ľudia nám volali, či prídeme na tú výstavu.

Jasné. Ešte sa vrátim k tej svojej otázke. Skúsme teda povedať – zoberieme akékoľvek auto, alebo to musí mať nejaké parametre? A potom, čo sa vlastne deje, čo to znamená, keď prestaviame auto na to obytné?

V prvom rade ide o zákazníka. Prvé veci do Švajčiarska, a do Nemecka, som robila štandardy. Ale som si uvedomila, že nikdy to nemôžem urobiť v takej cene, pretože ostatné firmy v Európe robia 3000, 10 000 áut ročne, a ja tých pár, 50 – 60 kusov.

A tie diely vyrábajú kade tade.

To nie je vôbec možné, to sa nedá. Takže sme išli na individuál, podľa želania zákazníka. Zákazník si zavolal, že by chcel auto; aké chcete auto, povie typ, Peugeot, Fiat, Citroën, Mercedes, Volkswagen, akékoľvek. My ako certifikovaný výrobca máme povolenie od jednotlivých importérov, ale hlavne výrobcov, a v zastúpení importérov na Slovensku, že môžeme prestavovať tieto autá na obytné autá, s tým, že sa to pretypuje do M kategórie, teda do osobných áut. Zákazník príde k nám do firmy, robíme to tak, nerobíme to ani na diaľku, ani nejako inak. Čiže pre nás táto korona bola dosť ťažká, pretože on musí prísť, a ja v prvom rade chcem vidieť. Mne celý život – aj toto, že sedím tu s Vami, je úplne niečo iné, a nemám problém prísť aj takú diaľku z Martina, pretože osobný kontakt, príjemné prijatie, a porozprávanie sa s tým človekom, vtedy vidíte, čo od toho človeka môžete očakávať, a ako k nemu treba pristupovať. Veľmi treba vnímať toho zákazníka, a si ho vypočuť, čo on vlastne chce.

Jasné.

No niekedy si poviete, že on chce trojizbový byt do toho auta, že to nie je ani možné. Niekedy chcú z toho, ja neviem, aj poľnohospodárske vozidlo, aj na trénovanie, rôzne aj obytné, takže musíte si vypočuť. Ja mám systém štvorčekový papier, ktorý mám odjakživa, a hneď na to si rukou vieme nakresliť, a uviesť, čo by tam chcel mať, aké komponenty. Podľa toho, čo to auto dovolí, a vôbec technické parametre dovolia, pretože sa nesmú rezať nejaké priečky atď. Takže podľa toho my mu povieme toto môžete, toto nie, pretože musí sa vyvážiť predná náprava, zadná, pravá a ľavá strana, či už je to nádrž na vodu, kúrenie. A to, čo si on povedal, zakreslíme, potom musíme nakresliť, dnes už syn to teda robí, ten mladší, zakreslíme pôdorys, aby ten zákazník to videl. On potom môže odísť, ale samozrejme že ideme na dielňu k nám, aby videl, zoberieme ho, a tam sú väčšinou 3 autá. Jedno je v začiatkoch rozostavané. Druhé je tak v polovici, a tretie sa už dokončuje, a vidí už aj final. Takže podľa toho on vidí, naživo vidí, a vie si to aj chytiť, ako vlastne vyzerá to auto. Pretože nám to nepredávajú reklamy, nám nepredávajú plagáty, nám nepredávajú nejaké bilboardy, to vôbec nejde, to nie je takýto sortiment. To je vec, ktorú človek musí vidieť, a si ju chytiť, sadnúť si do toho auta. Toto prejdeme, zákazník odíde, my mu to vykalkulujeme, a on povie áno, nie, ešte toto by som chcel, ešte toto som videl v inom časopise, alebo veľká suma, vysoká nie je, a tak povie áno. Čiže keď takto sa dohodneme, zákazník si donesie svoje auto, alebo my mu objednáme auto. Robíme z našej strany len do nových áut, a v prípade, že zákazník má svoje, musí doniesť doklad, že to auto je technicky spôsobilé, v poriadku, a my mu ho začneme prestavovať. Trvá to 10 pracovných dní, 7 až 10 pracovných dní, odvtedy ako nám donesie auto, a my máme materiál už objednaný. Príde, začneme pracovať. Postupne celé auto sa vykuchá, zostanú len plechy. Tam, kde treba okná a klímy, všetko sa rozreže, vyreže, diery sa porobia do toho auta. Každý zákazník má možnosť byť aj každý deň u nás, prísť, a sa pozrieť na to. Keď nestihnú, my ich potom vyzývame, keď urobíme izoláciu a dáme elektriku. Potom sa dajú obklady, potom sa dáva nábytok. Každý večer fotíme to auto a posielame zákazníkovi fotky. Koľkí si z toho robia album, aby videli, že na tom aute pracujeme, a že to ide ďalej.

Jasné. 😊

A potom už, keď je to finále, tak mu zavoláme, aby sa prišiel pozrieť, či už ho môžeme dotmeliť, ukončiť, uzavrieť, a keď povie, že áno, uzavrieme, vyčistíme. A ten krásny pocit, lebo tých bolo oveľa viac, keď zákazník príde, všetko je umyté, vyumývané, vyvoňané. Dovedieme ho na dielňu, postavíme sa, otvoríme zadné dvere a bočné, a čakáme, keď sa mu rozžiaria oči, a povie wow. Koľkí povedia, áno, je to oveľa krajšie, ako som mal očakávanie. Takže toto je tá naša najväčšia odmena.

Chápem. Veľmi veľa vecí ste popísali, ktoré sú teda hodne technické, alebo také akoby aj na zručnosť. Robíte to už ale dlho, tak ja sa Vás chcem spýtať jedno. Prídu Vám ešte tie technické, a všelijaké tie materiálové veci, ešte stále mužské? A sú vôbec oni mužské? Ako to vidíte teraz po tých rokoch?

No ja Vám poviem pravdu. Pravda je asi taká, že keď chcete riadiť nejakú firmu, alebo ľudí, to je jedno, či to je jeden, alebo 20-25, ako máme už my v obidvoch firmách, najprv musíte tomu rozumieť. A kedysi sme aj ženy rúbali, ja som u starej mamy rúbala drevo, a chytali sme drevo, aj hoblovali, aj neviem čo všetko, aj sme tmelili. Čiže to vôbec nie je nič nevšedné. Vieme čalúniť, vieme si obšívať, vieme si obtiahnuť stoličku, čiže znovu nič nevšedné. Takže ja si myslím, že všetkým som prešla, všetko som sa musela naučiť, aby som si všetko zapamätala. A keď chcete ľuďom vysvetliť, pretože aj nových sme vtedy prijali, tak im to musíte ukázať. Koľko razy som ja laborovala, večer sme urobili, ráno to padlo, ten odklad atď. Takže sme hľadali tmely, lepidlá, to nebolo jednoduché.

😊 Jasné.

Dokáže to žena. Koľké ženy sú ozaj zručné technicky, a dokážu to. Ja si myslím, že tá trpezlivosť práve je to, že to nechytíme a nehodíme do kúta, ale hľadáme ďalší spôsob, ako to použiť, čo k tomu použiť. Aby to bolo dobré a správne, aby to teda malo ten efekt.

Vy ste spomínali, že už máte zapojených do toho podnikania aj synov. Oni toto ako vnímajú? Oni si myslia, že Vy ako žena podnikáte v mužskej oblasti, alebo toto už tiež nie je medzi vami téma?

Viete čo, nie je toto medzi nami téma. Ale ja Vám poviem, že vtedy ten mladší syn ešte chodil do školy, na ekonomickú, keď som ja práve začala podnikať, a hrával hokej. Možno si myslel, to som sa až teraz po dlhých rokoch dozvedela, že on mohol ísť aj preč hrať, niekde možno do zahraničia, ale vedel, že ja podnikám, a chcel mi v tom pomôcť. Povedal, mamina, ja som kvôli tebe neodišiel. Mali sme to trošku také obdobie, práve kde sme sa s mojím manželom rozišli, a nejako tí synovia chceli pomáhať, aj na jednu stranu, aj na druhú. Takže myslím si, že to, že sme sa my nedohodli s mojím bývalým manželom v určitých veciach, že budeme v jednej domácnosti, tak jednoducho nás to všetkých spojilo zase v inej strane, v tých vzťahoch. Dnes sa naozaj navštevujeme, veľmi dobre vychádzame, každý deň si voláme, narodeniny, meniny, všetci. Takže nič sa tým nestalo. Ak ľudia vedia odpustiť, a vedia si navzájom pomôcť, a nechcú dopustiť stratiť toho človeka, pretože mohol čokoľvek urobiť, ale vždy sa to dá zmeniť. A keď to človek neurobí vedome, tak si myslím, že sa všetko dá zvládnuť, a funguje to ďalej. Takže ten mladší syn zostal pri mne. Ten starší na chvíľku odišiel, pretože chcel aj sám začať podnikať.

Po vzore. 😊

Ale zistil, že to nie je až také jednoduché. Práveže vtedy všetci rozširovali a rozbiehali dopravu, v tom období, v roku 2006 to bolo asi. Tak sa potom vrátil, alebo teda povedal, mami, predsa by som prišiel, vidím, že Ti treba pomôcť, tak prídem k tebe, a idem ti pomôcť. Áno, ja som bola veľmi rada. Aj keď som sa bála, že oni odídu, lebo to nebola ich láska.

Jasné.

Keď niečo vytvoríte, a vy začnete podnikať, je to vaše dieťa, je to to vaše, vy to prežívate. Oni to tak nevnímali. Ale dnes Vám môžem povedať, 2 roky asi dozadu, sme sa dohodli, a začali už oni fungovať. Jeden má výrobu, druhý má predaj, servis a požičovňu. A môžem Vám povedať, že tí chlapci sa v tom už našli, a sú veľmi pyšní. Aj dnes, keď som sem išla, tak mi syn hovorí, mami, držím palce, my sme pyšní, že máme takú firmu.

To je skvelé. Ja ešte jednu otázku položím k tej téme, ku ktorej som sa tak rôzne okľukou dostala. Máte veľa zákazníkov z Nemecka, alebo teda povedzme že z nemecky hovoriacich krajín. Vy ste tam cítili nejakým spôsobom, okrem teda toho blbého prvého zážitku, že ste žena v biznise, ktorý je chlapský?

Ja Vám poviem, že ako žena neviem, trošičku sa usmievali, ale poviem Vám, ako som bola na prvej výstave s naším obytným autom. 😊

Povedzte. 😊

To som tiež veľmi chcela ukázať, a v Čechách to robím dodnes, lebo ma už poznajú, za tých 20 rokov, že postavíme autá, dáme si slovenskú zástavu. A to isté som urobila v Nemecku, pyšne a hrdo som pri nej stála. A teda musím povedať, že veľa nemeckých zákazníkov sa ani nepozrelo na to auto, a práve naopak, povedali, že made in russisch. Takže tá nevedomosť, alebo to také neuznávanie Východu, by som povedala, to tam funguje, je to tam. Sama som uznala, že cez toto voda netečie. Ale ja sa zase nevzdám, a ja dokážem tým Nemcom, že budem fungovať ďalej, aj napriek tomu, že tá firma, ktorá mala so mnou začať, tak oni za 3 roky skončili úplne, a aj v Nemecku, pretože nebolo to čistým spôsobom robené. Ja nerada o druhých rozprávam, ale preto sme zostali aj sami. V tom Nemecku sme si našli obchodného partnera, cez ktorého sme to dávali, a na ďalší rok boli naše autá pod značkou made in Germania, a všetko bolo dobre, šlo to.

A išlo to. (smiech) Mení sa toto? V čase myslím.

Mení.

Áno?

Mení sa to z toho dôvodu, že už nás každý pozná, aj v tom Nemecku. Ja už teraz menej chodím do Düsseldorfu, väčšinou synovia, keď treba ísť narýchlo, tak na lietadlo, alebo teda keď treba katalógy, tak idú osobným autom. Ja som nebola asi posledné 3 alebo 4 roky v Düsseldorfe. Ale všetci výrobcovia, ktorí dodávajú komponenty, aj veľkých áut, vždy povedia, chlapci, kde je mama, pozdravte mamu.

😊

Pretože ich poznajú, a vedia, že Slováci prišli. Takže máme veľmi dobré vzťahy. A poviem Vám, na každých výstavách, my sa veľmi radi s nimi stretávame. My sme ako jedna veľká rodina, aj keď sme konkurenti. A my zo Slovenska donesieme korbáčiky, a pareničky.

Jasné. (smiech)

A oni zase iné svoje dobré vínka, takže si posedíme večer, a je to veľmi milé a priateľské. A práve toto je to krásne, a tento biznis je preto nádherný, že dokážeme byť aj kamaráti a priatelia. A mojim synom stále hovorím, lebo to je konkurencia, samozrejme, tí všetci v zahraničí. Vždy sa treba ku konkurencii správať slušne, pretože ty robíš jedno, on iné, ale môžete si byť navzájom nápomocní, môžete si pomôcť v tejto oblasti. Nikdy sa netreba prevyšovať, alebo teda vyvyšovať, nad konkurenciu tým, že ho haníte, alebo že ho ohovárate. Svojou kvalitou a svojou prácou treba dokázať, že ste lepší. Nie tým, že budete o tom rozprávať.

Musím sa Vám priznať, že nám sa stáva tu i tam na prezentáciách, že sa nás pýtajú na cudzie riešenia, na nejaké konkurenčné. My naozaj veľmi decentne, presne tak, ako to hovoríte Vy, sa snažíme, samozrejme sa vymedziť, lebo potrebujete povedať tomu zákazníkovi nejaké odlišnosti. Ale myslím si, že to, čo ste povedali, veľmi platí. A platí to v každom biznise, je to úplne jedno, či predávate softvér, alebo predávate obytné karavany, alebo trebárs aj rožky. Konkurencia je úžasná, pretože vás posúva dopredu, pretože vás trošku driveuje[2], pretože vás škádli, keď sa jej lepšie darí. Myslím si, že to je veľmi dobrá vec do biznisu.

Áno. A nebyť konkurencie, tak nie sme takí dobrí.

Presne tak. Ja mám ešte takú otázku, skúsme teda ísť k iným témam, ako tej ženskej. Vy podnikáte na Slovensku. Už ste povedali, že hrdo ako Slovenka chodievate do tých nemecky hovoriacich krajín. Ale prečo vlastne máte centrálu na Slovensku? Za tie roky Vám nenapadlo ísť bližšie tam, kde vlastne ten dopyt je najvýraznejší?

No ja som vždy povedala, aj keď som bola v Nemecku, párkrát boli pokusy, chceli pristúpiť nemeckí partneri, chceli urobiť spoločnú firmu. Mne stačil prvý krok; aj to som vtedy tvrdila, že ja spravím tú firmu tu na Slovensku. A oni môžu teda prísť s tým zahraničným kapitálom, pristúpiť, ale o to isté sa potom ďalší pokúšali v Nemecku, potom spoločnú firmu, aby sme spravili. Verte mi, najlepšie mi bolo samej, pretože čo si spravíte, ak si to spravíte zle, je to na vašu zodpovednosť. Nikdy nemusíte na druhého rozprávať. To, čo vy rozhodnete, nemusí sa druhému spoločníkovi páčiť. Toto je jedna vec. A potom, keď sa obklopíte dobrými ľuďmi, nemusia byť vaši spoločníci, ani nemusia vstupovať neviem akým kapitálom. Ak sa obklopíte – teraz ako ja mám synov, ktorým stopercentne verím, ale ak sa obklopíte fantastickými zamestnancami, pracovníkmi, ktorí vám rozumejú, s ktorými riešite všetko, aj chod firmy, s ktorými sa radíte, či ísť takto, alebo takto. Oni sa vlastne podieľajú na riadení tej firmy, na tej kreativite, a tej tvorbe. Vtedy jednoducho máte vyhrané, pretože všetci ľudia dookola vás držia, a nepotrebujete to rozširovať viac. Na to, aby sme my si urobili firmu, aby sme my boli zabezpečení, aby bolo zabezpečených 25 zamestnancov a ich rodín, nám to úplne takto stačí. A keď si nás niekto chce nájsť, tak mi verte, že si nás našli. Z Nórska prišli k nám, pretože potrebujú také autá.

Jasné.

Pánovi Katriňákovi na Rely Dakar sme robili auto. Takže veľmi veľa športovcom, cyklistom, motorkárom. Kto chce, si nás nájde.

Tak by ste mohli povedať, za tie roky, ako sa vyvíja dopyt na Slovensku, pretože predpokladám, že rastie v čase. Možno by ste mohli trošku povedať o tom, ako sa to mení.

Áno, ten dopyt na Slovensku možno posledných 6 rokov rastie. Predtým to bolo naozaj len Nemecko, Švajčiarsko, Rakúsko. Veľmi veľa Čechov máme zákazníkov, a musím povedať, že stále sme nejakých 10 rokov za Českou republikou, a českými karavanistami. Ale už ich dobiehame, už ideme. Ja môžem povedať len toľko, že robíme všetko pre to, ja aj moji synovia, aby ten karavaning sa rozvíjal na Slovensku. Dnes je aj asociácia karavanistov[3] tak funkčná, že aj oni sa snažia. Ale viete, podmienky na Slovensku pre ten karavaning nie sú. Aj keď my sa snažíme urobiť maximum, naša firma, ale bolo by treba vôľu, aj vlastne pomoc toho štátu, aby sa vytvorili nové kempy, aby sa práve toto obdobie, to obdobie covidu, kde ľudia chcú tie prívesy, tie karavany, obytné autá, aby sa mali kde vlastne zastaviť.

Kde zložiť.

Musia to byť len kempy, ktoré nie sú tak zabezpečené. To nie je jednoduché, zabezpečiť kemp. To je elektrika, to je plyn, to je voda, to sú sociálky, to je zabezpečenie stravou. To vôbec nie je jednoduché. Niekde to majú obce na starosti. Čiže toto treba pomôcť vybudovať, aby ľudia na Slovensku čím viac mohli. A tej asociácii karavanistov pomôcť s týmto, aby čo najviac mohli robiť akcie, mohli sa stretávať, mohli byť v prírode.

Rozumiem.

Aj nadivoko, ako my hovoríme. Vytvoriť miesta kdekoľvek pri vodách, nemusí to byť len kemp, ale vlastne tie podmienky urobiť také. A my budeme tomu nápomocní. My veľmi radi pomôžeme.

Čiže tí slovenskí zákazníci si kupujú tie karavany, ale potom vlastne väčšinu času v tých karavanoch trávia v zahraničí.

Áno, odídu von.

Jasné. Trošku s tým mám skúsenosť. Chodievame s takou partiou na splavy, a je pravda, že toto je úplne iný level, ale aj v Maďarsku, teda musím povedať, v Čechách samozrejme tiež. Je to dosť bieda, čo sa týka kempov na Slovensku.

Áno, je to iný štýl života, ten karavaning. Ale v zahraničí, Taliansko, Chorvátsko, a už aj Čechy majú úplne iné podmienky, a vedia sa postarať o toho karavanistu.

Tak dúfajme, že to naozaj je len tak, že sme po tých Čechách, povedzme 6 rokov, a že to pomaličky dobehneme.

Ja sa skúsim spýtať tak jednoducho. Čo Vy považujete na svojom podnikaní za najlepšie?

Za najlepšie považujem asi to, že máme veľmi veľa spokojných zákazníkov. Viete, pre mňa ten zákazník je naozaj na prvom miestne. Úplne je to to prvé, urobiť mu všetko to, čo on potrebuje, čo on chce. Veď vlastne on vám dal takú dôveru, že vám doniesol auto, a rob s tým, čo chceš, chcem z toho obytné. Viete, aká to je dôvera? Veď to sú veľké hodnoty, ktoré nám dajú. Čiže to je jedna vec. A keď ho vidíte spokojného, a ste to vytvorili podľa jeho predstáv, lebo tým, že on si kadečo vymýšľa, a ja si večer chytám hlavu, aj s mojimi synmi, že ako by sme to vôbec urobili. On nás núti ďalej rozmýšľať, vyvíjať, tvoriť, a tá kreativita na 100 % funguje. Čiže oni nám zároveň aj pomáhajú. U mňa je to spokojný šťastný zákazník. Ale nie keď auto preberá, pozor, lebo vtedy len začína spolupráca so zákazníkom. Pre nás je ten zákazník nielen počas dvoch rokov záruky. Celý čas, pokiaľ má obytné auto, 5-10-15 rokov. My, keď sme mali oslavu pätnástich rokov, sme všetkých pozvali, ktorým sme urobili autá, z blízka, Čechy, Slovensko, Nemcov. A to je to najkrajšie, to je to potešujúce, keď príde s tým autom a povie: niet lepšieho auta, pani Nátna, ako od vás.

Tak Vám položím aj takú tú adverse[4] otázku. Čo je najťažšie?

Najťažšie je všetko toto, čo potrebujú oni, čo by chceli tí zákazníci skĺbiť. A v dnešnej dobe to dať dohromady, zabezpečiť ten materiál, tovar, skĺbiť to s financiami, pretože všetko ide hore. Aby si to vôbec tí ľudia mohli dovoliť. A najťažšie je to, že by sme najradšej to všetkým chceli spraviť. Najradšej by sme chceli, aby všetci Slováci skúsili, aby fungovali, aby mali tie karavany. Ale jednoducho nie každý si to môže dovoliť. Potom sa snažíme, spolupracujeme s rôznymi lízingovkami, aby týmto ľuďom to dali na lízing, aby si to mohli splácať. A nie vždy všetkým to vyjde, a sa podarí, čiže toto je také trošku bolestivé, keď nemôžete. A veľmi veľa je takých zákazníkov, čo majú deti, čo majú motorkári preteky, alebo motorky atď., a naozaj je fantastické to dieťa v tom športe, a tí rodičia si to nemôžu dovoliť. Tak sa priznám, že sme veľmi veľakrát pomohli aj takým spôsobom, že sme urobili veľmi veľa, aj sponzorsky sme nejaké sumy dali, ale zároveň sme im to dali aj na splátky, čo teda sa bežným nerobí, ale takýmto ľuďom určite áno. Aby mali nejaký ten rok, alebo rok a pol, mohli nám teda splácať tú zvyšnú časť. Aby to dieťa – pretože prebehne pol roka, rok, dva, a už to dieťa potom nepatrí do tej skupiny žiakov, už ide inde. Takže asi takto.

Ja som tie otázky položila cielene, pretože som chcela vedieť, či sa tam vôbec vyskytne, hoci len trošičku ten aspekt, že vlastne ste žena, že ste v nejakom mužskom biznise. Tak počujem, že to tak nevnímate. Skúsme teda zarámcovať tú tematickú časť toho podcastu. Čo je kľúčom k podnikaniu v oblasti, kde to je doména skôr toho opačného pohlavia? Podľa Vás, podľa Vašej skúsenosti.

Ja neviem ani, prečo sa rozdeľuje mužský a ženský svet. Ja tomuto nerozumiem. Pretože čokoľvek robíte, v akejkoľvek by som oblasti robila, či v ženskej, či v mužskej, v prvom rade som si vytvorila cieľ, čo chcem robiť. Ale ten cieľ, keď ho chcete dosiahnuť, a ja hovorím, normálne dosiahnuť. To znamená, že som si musela zobrať pôžičku atď., že vám to nikto nedá, tak musíte všetko pre to urobiť, a samozrejme v medziach zákona, aby ste ten cieľ dosiahli. Sú tam aj pády, aj vzostupy. Toto je jedna vec. Musíte byť veľmi trpezlivá. Tá trpezlivosť, myslím, že u nás žien je asi oveľa väčšia ako u mužov, keď sa pre takéto niečo rozhodnete. Dotiahnuť detaily. Tá kvalita, ten perfekcionizmus tam určite funguje. A ja Vám musím povedať, pre mňa je to obytné auto, každé jedno, ktoré sa vyrobí, je to ako moje dieťa, a ja to robím s láskou. Ja, keď aj do firmy prídem, dobré ráno sa pozdravím, spýtam sa ich na to, ako sa majú, čo rodina, či je všetko v poriadk, pekný deň vám prajem, nech sa vám dnes darí všetkým. Proste to sú 3-4 vety, ktorými povzbudíte ľudí. Byť milý, byť dobrý. To srdce tam musíte dať do toho. Myslím si, že to je všade. Či sú to učitelia, či sú to lekári, či to je kdekoľvek, proste kus vás, keď odovzdáte, tak to musí ísť.

Jasné. Myslela som si, že aj takto odpoviete. Ste úplne zreteľným príkladom toho, že vôbec to nevadí, treba naozaj nemať ten predsudok, a nedovoliť ani ostatným, ostatnému svetu, aby vám ten predsudok podsunuli.

Ja ešte, ak by som Vám mohla povedať jeden taký prípad, bolo ich oveľa viac. My si tu hovoríme, že nerobím rozdiely, žena a muž, pretože mi to ani nenapadne. Ale hlavne páni sú takí, ženy ani tak nie, ale páni. To bolo ešte v tých prvých rokoch, prišiel pán, a hovorí, že by chcel nejakého zodpovedného človeka, ktorý by mu mohol poradiť, že sa chce porozprávať o prestavbe obytného auta. Hovorím, nech sa páči, poďte, skúsime my. No ja s vami nebudem hovoriť, ja potrebujem tu človeka, chlapa, ktorý by o tom niečo aj vedel. Hovorím, viete čo, momentálne mám všetkých ľudí vo výrobe, ale keď mi dáte otázky, ja vám skúsim odpovedať, a s čím nebudete spokojný, pôjdeme potom do výroby. Pán nechcel, dali sme mu kávu, vodu, a začal teda dávať otázky. Veľmi bol teda nad vecou, ani sa na mňa nedíval. No a pri poslednej otázke, aj keď sme si to už nakreslili, a ja som mu ešte povedala, čo by tam ešte v tom aute mohlo byť, postavil sa, a povedal, že ešte sa mu to v živote nestalo, že mal iný pohľad na ženy, a že keby mal klobúk, tak ho dá dolu, a že sa mi za to veľmi ospravedlňuje. Takže vidíte, možno aj takto my ženy trošičku tým mužom ukážeme, že sme úplne obyčajné, a dokážeme byť aj milé, aj láskavé, aj sa usmievame, aj tá ženskosť v nás musí ale zostať. Ale my vôbec nerobíme rozdiely, čo je mužské, a čo je ženské. A myslím si preto, že nie je ani moc dobré, že sa nám to objavuje vôbec v našom štáte, vôbec v Európe. A žiaľ, táto korona to prehĺbila ešte viac. Možno nie som náhodou jedna z členiek Top centra podnikateliek, práve na Slovensku, už 20 rokov, teraz budeme sláviť. 😊

Chcela som sa k tomu dostať, tak nech sa páči. 😊

Pardon. 😊 Vlani ma zvolili za prezidentku Top centra podnikateliek, za čo samozrejme všetkým dámam ďakujem, ktoré ma zvolili. A musím Vám povedať, že práve v tomto je to chápanie, že sa stretávame, spájame, a hovoríme si, že tá tzv. nerovnosť by nemala ani existovať, my to tak nevnímame. Nás je kopa žien, ktoré robíme vlastne všetko. Prečo muž varí? Prečo muži sú šéfkuchári? Veď to je vlastne ženská robota. A nikto si to nevšíma, nikto okolo toho nič nepovie. Nechceme sa s tým stretávať, chceme tu rovnosť.

Ja by som chcela povedať, si myslím, že aj muži môžu stretnúť v určitých ženských oblastiach takú situáciu. Aj muž sa môže rozhodnúť podnikať s kabelkami, alebo naozaj trebárs variť. Je to kopa predsudkov. Myslím si, že varenie je proste činnosť, ktorú keď robíte s láskou, tak je to skvelé. Či to robíte pre rodinu, alebo to robíte pre zákazníkov. Nie je to veľmi mužská, alebo ženská práca. Takže určite súhlasím s Vami, že je výborné, ak teda sa tieto veci budú odbúravať. Verím, že tá ďalšia generácia, tá nová, to zažíva čo najmenej. Trochu ma zaujalo na tom, že ste povedali, že v tej korone sa to možno prehĺbilo. Skúsme povedať, čo ste tým mysleli, a aj ma zaujíma, ak by sme sa ešte na sekundu vrátili k firme, čo ste vlastne v korone zažili.

Ja som tú koronu myslela práve obdobie, kedy prišlo k tomu, že sa musí všetko pozatvárať. A samozrejme, prvé čo je, koliečka sa vám momentálne otáčali, a mozog sa zapol, čo všetko idete robiť, ako sa zabezpečiť, aby firma fungovala ďalej. U nás sa to darilo, pretože my sme nemali ten segment, kde sa muselo zavrieť. Samozrejme zákazníci nechodili, ale všetko sme vedeli spraviť, aj doplnky, cez e-shop atď., takže to sa dalo spraviť. Jediné, čo nás zabrzdilo bolo to, že nemohli si osobne preberať tie autá. Pretože ten osobný styk bol veľmi dôležitý, tak tam sme museli chvíľku čakať, a trošku sa nám to pozastavilo. Ale my sme všetko robili, vyrábali, a pripravovali sme tie autá. Čiže toto je jedna vec, čo sa týka našej firmy. Samozrejme som sa snažila, aby všetci boli zdraví, všetko sme dodržiavali, naozaj to bolo veľmi dôležité, pretože keď jeden vypadne, tak je to potom problém.

Ja som robila taký prieskum v Top centre podnikateliek, a vôbec s podnikateľkami na celom Slovensku. A tam som jednoducho zistila medzi podnikateľkami asi toľko, že väčšina tých žien sú matky. Sú matky, staré mamy, a jednoducho najväčší problém bol, že deti zostali doma zo škôl. A kto zostane doma, no hádam ja otec nie, to budeš ty doma. Čiže žena už nemohla tak podnikať. A tá, ktorá nemohla mať home office, teda z domu pracovať, tak jednoducho musela byť doma s dieťaťom.

Rozumiem.

A či už sú to slobodné povolania rôzne, alebo ženy živiteľky, samostatné, tak jednoducho v tomto boli oveľa viac zasiahnuté. A koľko len máme prípadov, že sú ženy samé, bez manželov. Takže toto bolo veľmi obmedzujúce. Toto sa prehĺbilo oveľa viac.

Chápem.

Pretože ten muž si vždy našiel spôsob, a on do tej práce išiel. U nás sme to vyriešili tak, že jednu kanceláriu som nechala pre moje vnúčatá, takže chodil aj syn aj nevesta do práce. Ja tiež tú rovnosť úplne musím v rodine, aby ju každý mal, či je to chlapec alebo dievča.

Jasné. 😊

Čo je problém vôbec, ale to je nielen v našej krajine, to je vôbec dookola, ale je smutné, že práve u žien sa toto stalo. Verím tomu, že sa buď v Európskom parlamente, alebo aj u nás na Slovensku, že sa urobí všetko pre to, aby tie ženy boli, alebo dostali sa na takú dráhu, aby ozaj tá rovnosť sa vyrovnala s tými mužmi. Aby sa to tak neprehlbovalo, aby sa to pomaličky vyrovnávalo. Aby sme mali tie isté možnosti ako muži.

A tak plynulo skúste premostiť, čo ste vlastne v korone zažili.

My sme nezastavili. Trošičku prvé mesiace sa pribrzdilo, pretože tam sme museli materiál zabezpečiť, všetky tie firmy, my všetko zo zahraničia vozíme, tak všetky tie firmy mali trošičku problémy s materiálom. Ale sme to ustáli, dali sme to dohromady. So všetkým sortimentom máme vyše 20 000 položiek, ktoré predávame, doplnky na karavaning, a tam práve sme museli riadne rozbehnúť e-shop. A toto na 100 % funguje. Takže v tomto sme si povedali áno, toto rozbehneme. Zároveň sme boli veľmi radi, že môžeme zabezpečiť ďalšie autá, aby sme ľuďom začali požičiavať. Mávali sme 1-2 autá, teraz sme mali 8, aby sme požičiavali ľuďom, aby mohli ísť aspoň na Slovensko, vlani, cez leto, a teraz znovu ísť, aby si to mohli oni vyskúšať. Takže toto je tá druhá vec, ktorú sme rozbehli, oveľa väčšiu požičovňu. No a samozrejme celé to poradenstvo, a všetko, čo treba ľuďom, aby sa dobre rozhodli, správne rozhodli, či chcú obytné auto, alebo chcú karavan. Takýmto spôsobom sme to rozbehli, a nabehli na to, aby ľudia k nám chodili, a aby boli spokojní.

Počujem, že to bola príležitosť, ste ju vlastne využili, že sa Vám ten biznis rozbehol aj inými smermi.

Áno.

Tak možno povedzte, máte ešte nejaké plány a sny v tom podnikaní?

Mám určite ešte plány a sny, ale ešte by som chcela povedať, že to nie je len o tom, aby sme si povedali, tak tej sa darí, a tá teraz kúpila autá, a prišlo obdobie akurát na karavany. Tak tá sa teraz má. Nie je to len tak, oveľa väčšie sú v tom problémy, ako to, že len tak ľahko a hladko to ide. Ale aj my sme našli spôsob, ako pomôcť všetkým ľuďom, ako pomôcť jednotlivým zložkám. Dokonca sme pomohli aj banskobystrickému kraju, aby mohli z toho urobiť odberné miesto, testovacie miesto atď. Ponúkali sme sa teda viacerým, že vieme v tejto oblasti pomôcť. A potom chceme podporiť, a aj sme podporili niektoré malinké firmičky, ktoré predávajú nejaké oblečenia, a sme ich nalákali na to, že dostanú nejaký gril v cene, nech sa vylosujú tí zákazníci, a dokonca na 3 dni obytné auto, na týždeň obytné auto sme dali cenu. Čiže chceme aj takto podporiť obchody a ženy, ktoré predávajú odevy a pod., aby tí ľudia k nim prišli, aby sme aspoň takto pomohli. Je to málo, ale keby sme všetci pridali nejakým spôsobom ruku k dielu, a podarovali, tak by to bolo veľmi dobre. Toto som musela povedať, pretože navzájom, keď si pomáhame – tej veľa pomoci sa nám nedostalo, ale keď si budeme navzájom pomáhať, tak určite sa nám bude ľahšie dýchať všetkým.

Samozrejme. 😊

A čo si predstavujem, aby išlo ďalej. Ja Vám poviem asi toľko, karavaning na Slovensku, to som Vám už povedala, že nie je na nejakej vysokej úrovni. A môžete si zodrať ruky, nohy, proste neurobíte to sama, keď nemáte riadny kapitál, a keď nemáte ešte aj podporu okolia, alebo vôbec štátnej správy, alebo štátu. Takže tu by bolo veľmi dobré, a to pripravujeme, keby sme urobili také veľké karavan centrum. A predstavujem si, to je ešte môj sen, a synovia s tým súhlasia tiež, že by sme chceli také veľké odstavné plochy. Martin je stred Európy, sa hovorí, alebo dediny okolo Martina, je to stred Európy, takže tam by sme chceli, aby sa zastavovali tieto obytné autá a karavany, mali odstavné plochy. Dávali by sme im určité služby, urobíme im servisy, budeme im požičiavať bicykle, okolo je Gader, Blatnica, atď., krásne doliny, hory, čiže pobudnú u nás. Vyčistenie tých obytných áut, všetko, celkový servis, takže ja si myslím, že by to bolo celkom dobré. A budem robiť všetko pre to, aby som ešte toto pre Slovensko urobila, aj s mojimi synmi. 😊

Krásny sen. 😊 Veľmi Vám držím palce, aby sa podaril.

Tak, ako tieto podcasty, tieto epizódy, majú tú prvú otázku, takú opakujúcu sa, tak na záver zvyknem klásť otázky dve, ktoré sa tiež opakujú. Aj preto, aby som vedela, aké rôznorodé sú tie odpovede, aj preto, lebo časť z tých ľudí, čo počúva, sú ľudia, ktorí sa chcú inšpirovať, a chcú začať podnikať, a možno aj hľadajú nejaké svoje témy. Takže položím tú prvú z tých dvoch posledných otázok. Vidíte Vy niekde medzi svojimi dodávateľmi, odberateľmi, ale môže to byť aj úplne mimo, na trhu, takú vec, že Vy viete, že toto ja robiť nebudem, toto nie je môj biznis, ale keby sa našiel niekto, kto by chcel túto službu, alebo tento produkt vylepšiť, tak proste tu ja vidím dieru na trhu? Viete niečo také zaujímavé povedať poslucháčom?

Určite, a sú to veľké autokempy, a kempy pre karavanistov, na 100 %, to už som aj spomenula. Toto je veľmi potrebné. Ja to robiť nebudem, aj keď by to bol veľmi dobrý biznis, ale vedeli by sme v tom pomôcť, vedeli by sme zabezpečiť, vedeli by sme pripraviť práve tam aj tovar, materiál. Vieme tam vybudovať servisné strediská, pripraviť ľudí. Musí sa takéto niečo urobiť, aspoň na dvoch, na troch miestach na Slovensku. Aby boli bezpeční tí karavanisti, aby mali to bezpečie, že keď ide z Bratislavy do Košíc, a niekde sa mu niečo stane, že nebude hľadať niekoho, a potrebuje to. Čiže jednak takúto pomoc. A na druhej strane, určite kempy, ale kempy na úrovni, tak ako sú v Európe.

Jasné.

To nie sú kempy, čo máme my, autokempy. Takže toto by som potrebovala, aby sa vybudovalo. A budeme veľmi nápomocní, bolo by to treba spraviť.

Musím Vám povedať, že to je veľmi špecifická vec, tak teším sa, že to tu odznelo. Chcem aj povedať čosi, čo som zatiaľ v žiadnej epizóde nepovedala. My sme ready[5], ja osobne, a tak isto aj väčšina mojich hostí, takže predpokladám, že je to rovnaké aj u Vás, naozaj spojiť kohokoľvek. Takže chcem vyzvať ľudí, čo sa teraz cítia, a možno by sa chceli fakt inšpirovať, alebo sa len porozprávať, či už s Vami, pani Nátna, alebo aj so mnou. Ja už som pár ľudí prepojila. Takže samozrejme sme veľmi otvorení, ozvite sa akýmkoľvek spôsobom, či na webe www.diagnozapodnikateľ.sk, tam je viacero možností. Takže predpokladám, že to platí aj na Vás, a že veľmi rada budete.

Áno, na 100 % budeme nápomocní, pomôžeme. Každý, kto by chcel vybudovať autokemp, alebo vlastne aj cez tú asociáciu (my sme členmi Slovenskej asociácie caravaningu a campingu), takže určite bude každý vďačný, pretože máme ešte v tomto veľkú rezervu Slováci a Slovensko.

Tak Vám teda položím, ak môžem, poslednú otázku v tomto podcaste. Skúsme tak zarámcovať to, o čom sme sa bavili. A keby ste mohli dať 3 kľúčové rady, budúcim malým alebo stredným podnikateľom, aké by boli? A keď to tak cítite, tak naozaj môžeme cieliť vyslovene aj len na ženy, je to na Vás. Páči sa.

Ja ich mám trošičku viac. Každý, kto podnikal, alebo kto podniká, alebo chce podnikať, musí mať určitý cieľ, musí mať niečo vysnívané. To je prvoradé. Ísť si za tým cieľom. Nie je to jednoduchá cesta, ale nikdy sa nevzdávať. Odídete jednými dverami, vráťte sa druhými.

Alebo oknom. 😊

Dnes padnete; z toho, že ste padli, oprášte si kolená, a hľadajte v tom, nie prečo sa to stalo práve mne, hľadajte ako ísť ďalej. Takto cesta nevedie, idem robiť toto, alebo idem týmto smerom. Čiže nevzdať sa toho svojho cieľa. To je cieľ, ktorý proste musí byť. Ten cieľ by mal byť vysnívaný taký, a to je moje pravidlo, a radím to všetkým ženám, aj keď idem prednášať na školy, alebo nejakým budúcim podnikateľkám. Snažte sa byť v takej oblasti, aby ste bola prvá. A udržujte si to prvenstvo. A keď príde konkurencia, pretože to veľmi rýchlo príde, prišlo to aj mne, tí partneri, ozvali sa 2-3 firmy, ale oni veľmi rýchlo skončili z toho dôvodu, že vy ako prvá máte už to rozbehnuté. Pridávajte si k tomu ďalšie super veci, a stále máte navrch, máte stále viac. Nerobme spôsobom, že vy idete niekoho ničiť, alebo podkopávať, nie. Vy budujte, a robte na sebe viac a viac, aby ste zase v určitých veciach bola trvá. Toto je taká druhá vec. A tretia vec, ja stále mám, sú to zákazníci. To slovo, a tá osoba zákazník, to majme na pamäti vždy a všetci. Lebo aj ja som zákazník, kdekoľvek prídem. Aj mne je príjemné, keď sa pozdravia, keď ma príjemne obslúžia, keď dostanem dobrý produkt. A to isté robíme aj my. Vážme si zákazníka, veď ten zákazník nás živí. Je to tak. Ja ešte ale mám ďalšiu vec, aby sme sa obklopili tými veľmi dobrými a múdrymi ľuďmi, lebo nemusíte vy všetko vedieť, ale mať snahu sa učiť ďalej. Či je to vzdelávanie, samozrejme, to nebudem ani spomínať. Ale obklopiť sa ľuďmi. A ja dnes, po toľkých rokoch, som šťastná, že mám dvoch synov, ktorí ma obklopili, a dohromady sme dvadsiati piati, úžasní, stopercentní zamestnanci, moji kolegovia, ktorí robia krásnu robotu. Migráciu máme minimálnu. Sú tam štyria, alebo piati, ktorí sú so mnou od začiatku, a môžem Vám povedať, že veľká vďaka, a tie krásne produkty, to je vlastne výsledok hlavne ich. Ale samozrejme to prepojenie musí byť. Ten, kto to vymyslí, koordinuje, a ten, kto to vyrába. Toto sú také základné veci. Keď toto máte, budú aj peniaze, a bude všetko, pretože svojou kvalitou tie peniaze prídu, určite.

Veľmi pekne Vám ďakujem, aj za štyri rady, myslím, že to boli veľmi cenné rady. Ďakujem Vám za to, že ste tu dnes boli, naozaj, že ste merali tú dlhú cestu, a že sme sa mohli vidieť osobne. Ja Vám vo Vašom biznise prajem len to najlepšie. Najmä Vám prajem, aby sa splnili ešte tie Vaše pekné veľké sny. Naozaj, nech sa Vám darí na všetkých frontoch, nielen teda na podnikateľskom fronte. Ďakujem, že ste tu dnes boli, ešte raz.

Aj ja veľmi pekne ďakujem, veľmi si to vážim, že som tu bola, a prajem Vám veľmi veľa spokojných zákazníkov a poslucháčov. A takisto sa budem tešiť, keď príde ďalší hosť, a ja sa zase od neho poučím niečo iné.

Ďakujem ešte raz, všetko dobré.

Ďakujem.

 

[1] Jednotný colný doklad

[2] z angl. drive – poháňa, ženie

[3] SACC – Slovenská asociácia campingu a caravaningu

[4] adverse (angl.) – opačný, negatívny

[5] pripravení

Scroll to top