1: Linda Kisková Bohušová (lindia.sk): Ak chcete podnikať, hlavne začnite

Diagnóza Podnikateľ
1: Linda Kisková Bohušová (lindia.sk): Ak chcete podnikať, hlavne začnite
/

V tejto časti podcastu Diagnóza Podnikateľ sa dozviete:

  • ako Linda začala podnikať (a vy môžete tiež), 
  • čomu čelila v prvých dvoch rokoch podnikania, 
  • či sa profesionálny fotograf uživí aj umeleckým fotografovaním, 
  • prečo je dobré mať skúsenosť so zamestnaním, ale aj podnikaním, a 
  • či platí, že na podnikanie musíte byť vhodný typ.

Dôležité odkazy z podcastu:

Chcete si podcast radšej prečítať?

začnite podnikať

 

Linda, tak vitaj.

Ahoj Editka.

Tak začneme odznova, a uvidíme, čo sa stane. Poznáme sa dlho, takže ja by som Ťa vedela predstavovať rôzne, ale myslím, že najlepšie urobíme, keď sa predstavíš sama. Skúsime na úvod takú že vizitku, dobre? Mala by si ľuďom povedať teda, že čo robíš a prečo by si Ťa mali vybrať v tom, čo robíš.

Dobre. Moje meno je Linda Kisková Bohušová, som komerčná fotografka. Plním ľuďom sny. Akonáhle zistia, že nemajú v mobile profesionálnu portrétovku, oslovia mňa.

Ó, to je krásne. Je to Tvoj akože slogan, ktorý používaš, že „plním ľuďom sny“?

To som si asi vymyslela práve teraz – ale môže to tak zostať. (smiech)

Je to skvelé. A okrem portrétoviek ešte niečo fotíš?

Väčšinou spolupracujem s firmami. To, čo najviac milujem, je plniť sny firmám, klientom, marketingovým oddeleniam. Fotím konferencie, eventy, biznis portréty, fotím riaditeľov i zamestnancov, od toho najnižšieho po toho najvyššieho, je mi to úplne jedno.

Jasné. Inak, než sme začali ten druhý vstup, tak sa Ti podarilo povedať, že si živnostníčka, že to robíš už 11 rokov. Takže, prosím Ťa, ešte stále ma zaujíma jedna vec, že prečo by si Ťa mali ľudia vybrať. 

Pretože som fotografka kamoška. Nie som profesionál taký ten, ktorý príde a klepete sa pred ním, ja som taký profesionál – kamarát. Čiže som fotografka – kamarátka.

To je skvelé, môžem to potvrdiť, ja som zažila pár fotení s Tebou a musím povedať, že je to skvelý zážitok. My sme sa fotili z firmy a došli sme viacerí a naozaj mňa to tak vytrhlo – ale úprimne si nemyslím, že to je len preto, lebo sa poznáme dlho a že sme my dve kamarátky. Ale naozaj to prostredie a celá tá atmosféra proste bola hrozne fajn, takže môžem to potvrdiť. Asi by potvrdili aj ďalší.

Ďakujem veľmi pekne. Práve, keď som prišla na recepciu, tak mi vaša kolegynka hovorí: „Môžete si dať dole rúško.“ A hovorí: “ Jéj, to ste vy, ja si Vás pamätám pred tými rokmi, pamätáte si ma ja?“ Ja hovorím: „Ja si Vás pamätám, len som nevedela, či Vy si ma pamätáte.“ A ona že: „Vy ste boli tá najbláznivejšia fotografka, akú sme zažili.“ A ja že: „Ups, to už ste nikoho bláznivého odvtedy nezažili?“ A ona, že: „Hahaha.“ (smiech).

To je pekné. Ale aspoň vidíš, že to naozaj asi nebude len zážitok jedného, ale že to je vlastne prítomné vždy.

Teším sa. Je to pre mňa veľký bonus v podnikaní.

No, tento podcast je vlastne o tom, že by sme sa chceli rozprávať s ľuďmi, ktorí sa rozhodli podnikať, možno aj pred rokmi, možno čerstvo. A chceme, aby zdieľali svoje skúsenosti predovšetkým pre tých, čo by podnikať chceli, ale možno sa toho boja, alebo možno nevedia, čo to znamená, alebo sa do toho pustili a neboli úspešní. Ale tiež aj pre ľudí, ktorých zaujímajú tie profesie, ktoré tu postupne budeme predstavovať. Dobre?

Takže má to určitú tému, dnes by som chcela, aby sme rozoberali takú tému, že či je niečo také ako vhodný typ na podnikanie. Takže budem sa takto vypytovať, ale keď náhodou nás ten rozhovor povedie niekam inam, tak to je úplne v pohode, dobre? Feel free, akože kamkoľvek zájdeme, je to v poriadku.

Súhlasím.

Dobre, takže – prosím Ťa, aký je Tvoj príbeh, čo sa týka začiatkov podnikania? Ako si sa vôbec rozhodla, že budeš podnikať?

Ja som bola vždy veľmi slobodná, aj rodičia ma nechali robiť všetko čo len chcem, nechali ma prejsť všetkými krúžkami, ktoré som si vymyslela, takže si nepamätám, že som v detstve bola doma, že by len pred tým ako sme išli spať a urobila som si domáce úlohy, no a tam som sa tak nejako vyprofilovala, že som, zistila som, že som veľmi slobodná, že chcem robiť všetko. Ale všetko sa robiť nedá, pokiaľ žijete v takom tom reálnom svete, že máš sa niekde umiestniť, niekde pracovať až do dôchodku a potom, potom dostať depresiu z toho, že vlastne, čo ďalej. Takže išla som vždy na niečo všeobecné, išla som na gymnázium, lebo je to všeobecné, že potom uvidím, potom som išla, chcela som ísť na dejiny umenia, pretože moja mamina bola maliarka, takže mala som pocit, že pôjdem niekde tým smerom, asi to chce manažovať, asi umenie, asi niečo čokoľvek len s umením a slobodné. A potom som sa dostávala, celý čas som smerovala na masmediálnu komunikáciu, smer fotografiu. Na tie dejiny umenia, tam ma to odklonilo, som sa nedostala, dostala som sa na masmediálnu komunikáciu smer fotografiu a som najšťastnejší človek na svete, pretože som zistia, že ja by som asi v nejakej galérii umrela, čiže ja potrebujem tú slobodu a to mi dala presne tá škola a ten smer. Ja som chcela fotku, nie umeleckú, ale komerčnú.

Rozumiem… ale to znamená, že sa Ti to stalo tak trošku náhodou.

Nie úplne náhodou, moja mamina bola veľký umelec, môj ocino absolútny technik. Ja by som, asi som zdedila po oboch všetko, to najlepšie. Ja keď sa pozerám na tú maminu, že sedí v interiéri, úplne introvert, ona bola extrovertná, ale robila nonstop, 2 mesiace maľovala obrazy a bolo jej pritom skvele, a ja potrebujem zasa komunikovať s ľuďmi a milujem techniku, milujem inovácie a všetko okolo toho, ja by som nedokázala, akože milujem umenie, ale nedokázala by som pri tom sedieť, tak som si to zrýchlila, zobrala som do ruky foťák a nafotila som si to umenie rýchlo.

Chápem. No dobre, takže si to vyštudovala, toto sa stalo, ale to je ešte stále ďaleko od toho, že podnikáš.

Áno. Potom na to, aby ste podnikali vo fotografii, potrebujete nejaký finančný základ a množstvo množstvo techniky. A pokiaľ nejakú takúto injekciu nemáte, tak si na to musíte zarobiť.

Uhm, čiže Ty si sa rozhodla že sa zamestnáš preto, aby si potom zarobila na techniku?

Presne. Ja som sa takto rozhodla.

Rozumiem.

Tak som skončila v administratíve a po nejakých štyroch rokoch som mala dostatočne dosť zarobené na to, aby som odišla a začala si plniť sny.

(smiech) Ty si to mala premyslené od prvého bodu.

(smiech) Tak trošku.

Ja Ti musím povedať, že môj príbeh sa rozvíjal tak nejak tak agilne, ja to tak volám… ja som teda zo softvérového biznisu, z Asseco Solutions. Ale keď si spomínam na svoju kariéru, manažérsku najmä, tak ja som to… akože taký ten základný flow asi áno, že viem, že chcem byť manažér atď., ale vlastne úplne takéto premyslené som to nemala.

Vždy si bola takáto cieľavedomá?

Cieľavedomá… nenazvala by som to cieľavedomá, len som vedela čo, takto, vždycky som hovorievala, neviem čo chcem, ale viem, čo nechcem. A presne som vedela, že nechcem zostať v jednej kancelárii, na jednom mieste, ja keby som sa videla ja, že sedím 5 hodín na jednom mieste, a keď vstanem, idem buď na toaletu alebo na čaj, tak toto by som asi neprežila. Čiže ja som potrebovala niečo akčné, niečo, preto som skončila aj v administratíve kde som sa hýbala, kde som vybavovala vedeniu v podstate záležitosti, takže vždy som vedela nie čo chcem, ale čo nechcem.

Rozumiem. No. Dobre tak, ale to by možno znamenalo, že vlastne tak si taký typ na podnikanie a potom by možno toto znamenalo, že existuje niečo také ako typ na podnikanie, čo si o tom myslíš? Existuje niekto kto je akože, alebo nejaká taká typológia že, že tento je vhodný a toto je menej vhodné?

Ako nerada by som sa hrala na odborníka, ale… existuje typ alebo neexistuje typ… existuje človek, ktorý si chce plniť sny, alebo si nechce plniť sny, a ktorý chce prípadne dotiahnuť k tým svojim snom niekoho iného – tak sa z človeka stane možno zo živnostníka zamestnávateľ, neskôr firma atď. V podstate ja napríklad určite viem, že ja zrejme firma nikdy nebudem, pretože ja rada spolupracujem s ľuďmi, ale idem tou cestou rada sama. Keď je jednoducho niekto, kto chce si sám plniť sny, ide sám za seba, možno niekto potrebuje len dostávať úlohy, a preto je rád v tej robote, kde tú úlohu dostane, má istý plat a viac nepotrebuje.

Dobre, tak ešte inak sa spýtam, Ty samu seba považuješ za typ, ktorý je akože že „typ podnikateľ“?

Mne sa to stalo. Nemyslela som si to, ale myslím si, v súčasnosti, že som vhodný typ na podnikanie, pretože sa nebojím.

Čoho sa nebojíš, čo tak treba čakať, keď začneš podnikať?

Keď dostanem výzvu prísť na podcast k Edite Angyalovej, tak prídem, aj keď som to nikdy nerobila. (smiech)

Rozumiem.

A možno sa zo mňa stane herečka.

To je možné.

Keď zistím, že mám skvelý hlas a že sa nezasekávam.

(smiech)

Čiže to sa neviaže len ku biznisovým veciam, ale vlastne ku čomukoľvek, čo môžeš vyskúšať nové?

Určite áno, ale okrem nejakého adrenalínu. Ako, nie som zrovna typ, ktorý skočí z mosta.

Jasné. No dobre a, čo sú tie také momenty? Teraz chápem, dobre, prišla si na podcast. Ale tak 11 rokov podnikáš, čiže, sú nejaké okolnosti, ktoré sú podľa teba potrebné, aby sa dalo podnikať? Možno len takto ako Ty – teraz nemyslím to zle, pardon za to slovo len, ale vieš, že vlastne sám, že človek je živnostník? Sú nejaké okolnosti, ktoré vlastne treba, aby to zafungovalo?

Nesmiernu chuť. Rozmýšľam… trošku som sa tak zasekla nad tým, že či je potrebné mať rodinné nejaké zázemie, finančné… asi nie, podľa mňa, keď je chuť, tak tá cesta sa nájde. Prípadne existujú investori atď. Takže jednoznačne chuť, nesmiernu chuť, chuť, chuť.

A čo sa týka ale rodiny, ešte by som určite zvýraznila, že v každom veku je to inak, bez detí je to inak, s deťmi je to inak, so skvelým partnerom je to inak, bez partnera je to inak, takže v tomto smere jednoznačne, kto začína podnikať, by si mal zobrať papier a napísať si: dobre, tak pokiaľ ma limitujú deti (keď nemáte deti, nelimituje vás nič iba vy sami seba).

Potom veľmi dôležitý je ten partner, ak vás limituje, že o štvrtej vás chce mať doma, tak asi nemôžete robiť fotografa, pretože keby som nemala partnera, ktorý mi fandí, že mám aktivity aj v noci, cez víkendy a pod., prípadne sa ešte pridá, tak by som určite nepodnikala.

Rozumiem. To sme sa už dozvedeli, že Ty vlastne robíš to, čo si celý život chcela robiť. Ale napriek tomu sa ešte chvíľku vráťme. Ty si spomínaš na to, ako si sa rozhodovala, že to bude? Povedzme že, ja neviem, bála si sa niečoho? Alebo si šla tak akože hlavou proste proti múru, proste poviem si a idem do toho? Aké to bolo?

Určite viem, po škole že som vedela, čo chcem. Potom, akonáhle som vhupla do tej administratívy, ja si pamätám veľmi moment, že som mala pocit, že som taký škrečok, že idem v takom koliesku a v podstate sa mi tam aj páči a vlastne tá istota je super a som akoby zabudla, čo som chcela. Ja si na toto veľmi dobre spomínam, lebo musel prísť až moment, že som bola prevalcovaná – a ja nemám problém sa kdekoľvek rozbehnúť na 100 % – takže ja v tej robote, akože neexistuje robiť menej pod 100.

Jasné, ja Ťa aj poznám ako veľmi vášnivého človeka.

No takže ja, to čo, čo my nevymysleli iní, som si vymyslela sama a až prišiel moment, keď som bola naozaj prevalcovaná a zistila som, že už nevládzem ani dýchať. A vtedy som sa rozhodla, alebo som si spomenula, že prečo vlastne som ja vyštudovala to, čo som vyštudovala. Som si dala túto otázku a zistila som, že Aha, že veď ja som si prišla zarobiť na tú techniku a chcela som fotiť a prešli 4 roky alebo 4 a pol presnejšie. A vtedy sa udiali nejaké veci, prečo som dala výpoveď.

A chvíľu som tápala, hľadala som sa, rozmýšľala som, že ako, až ja si presne pamätám, že to bol 11. august 2010 a vtedy nastal zlom, a vedela som, že, (urobila som si logo, prvú vizitku) a som vedela, že idem do toho naplno a už som nezaváhala. Keď sa rozhodne človek, že necúvne, tak vtedy sa rozbehol a nezastaví sa. Odvtedy som sa nezastavila a ani by som to nevrátila späť, takto ako to je, je to skvelé.

Ešte na sekundu sa vráťme k tomu obdobiu, že si bola zamestnaná, okrem toho, že si si teda zarobila, spätne tak cítiš, že niečo Ti to dalo potom aj do toho druhého? Lebo často, keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorí podnikajú, tak oni vravia, že zamestnanci ich vlastne nevedia pochopiť. Že to je normálne že akoby iný svet, že vlastne sú tam istoty. To vôbec neznamená, že nemôžu byť vášniví – to určite – alebo že nerobia so srdcom atď. Ale proste že sú isté veci, ktoré človek pochopí, až keď podniká.

Toto je veľmi silná veta, absolútne súhlasím. Myslím, že teraz (ja som bola vždy iná, iný zamestnanec), ale presne chápem, čo sa pýtaš. Že sú ľudia, ktorí sa sťažujú, keď dostanú o kúsok roboty viac a ja som to uvítala, alebo som si ju vymyslela.

A ten podnikateľ, ten má hlavu otvorenú, ten nasáva, všetko prijíma a možnože niekedy mu tí ostatní nestíhajú. Lebo oni majú pocit, že sú platení od-do a za nejaký kúsok roboty – ale to nie je pravda. Neviem, ako by sa to dalo – takto, nechcem mať firmu, hej – ale možno by bolo dobré urobiť z tých zamestnancov takých malých podnikateľov v tej firme.

Pretože oni akonáhle by zistili, čo všetko môžu, keby bola im popustená tá uzda, tak možno by zistili, že o čom, čo myslí ten podnikateľ a prečo nemusia mať tie limity. Ale určite je podľa mňa 20 % ľudí, ktorí potrebujú mať mantinely a chcú ich mať ale možnože je kopec takých skrytých ľudí, presne ktorý by popustili uzdu a by vyleteli do výšin.

To je dobre.

Ale potom by uleteli.

Uleteli…uleteli?

Ako ja.

Otázka je, či je to zle.

Nie, ak potom firma bude s nimi spolupracovať.

No dobre. Prosím Ťa, keby si tak mala zamyslieť – bolo niečo, pred čím si mala naozaj že rešpekt, keď si začínala podnikať? Že fakt že fúú, tak toto, na toto musím dať pozor? Alebo po ceste, že si stretla vlastne nejaké veci ktoré, vieš, že…čo ja viem, čísla alebo faktúry…. vieš, nechcem Ti podsúvať nič – len, že či bolo niečo, pred čím si mala rešpekt? Čoho si sa trebárs možno aj bála? Alebo že, možno si to aj nechcela?

Ja som sa nebála…V mojej sfére, naozaj je to úplne iná sféra ako možno niekde inde, ja som nepotrebovala konkurovať. Napríklad nejaké firmy, keď si konkurujú, tak si berú zákazníkov atď. Ja, ja som fotograf, ja vlastne spolupracujem s ľuďmi na takej osobnej báze – príde práca, odíde, ja to odovzdám, každý ma má rád. Je to úplne niečo iné.

Ale keď som aj niečo nevedela, tak som sa nebála, ja som sa spýtala. A napríklad, čo určite odporúčam začínajúcim podnikateľom, tým, čo chcú podnikať, nech sa neboja tých, ktorí už podnikajú, pretože každý, kto si tým naozaj skutočne sám prešiel, rád poradí. Ja som sa nikdy nestretla s tým, že by mi neporadil niekto, kto bol naozaj tak úspešný a zároveň osobnosť.

Vždy tí, ktorí sa tvária, že sú nesmierne profesionálni a neporadia, to nie sú tí, ktorí si to vybudovali vlastnou cestou. Buď sa k tomu dostali, že ja neviem, nejako že si zdedili tých klientov, alebo sa k tomu dostali tak nejak príliš rýchlo. Ale ten, kto si tým prejde pomaly, postupne, ten vždy rád poradí.

Chápem.

Takže keď som potrebovala radu, vždy som ju našla a to je naozaj, či sa týka nejakého účtovníctva, alebo čo ako urobiť, keby bolo keby a podobne… všetky tie rady a motivačné veci. Napríklad, pred tými desiatimi- jedenástimi rokmi boli úplne iné prístupy k motivačným veciam ako teraz. Teraz si človek vypočuje podcasty, vypočuje si presne možno takto ľudí, ktorí si tým už prešli pred desiatimi rokmi. Ale ja pokiaľ som neprišla na nejaké stretnutie s niekým alebo do nejakých skupín, kde sa stretli podnikatelia, tak som si tak mohla domýšľať.

Jasné. Dobre – tak …11 rokov je dosť.

Áno.

Aj to malo nejaký vývoj, také nejaké že zlomové obdobia?

Najťažšie sú prvé 2 roky. To povie úplne každý podnikateľ, či malý či veľký, pokiaľ nedostane nejakú, firmičku neodkúpi, že je rozbehnutá. Ak ide od začiatku, tak prvé 2 roky sú také mdlé. Nesmie sa človek zľaknúť a musí šľapať a veriť v to, že to, čo si vymyslel, tak že to bude úspešné.

A úspešné bude všetko. Čokoľvek si vymyslíte, tak v tom úspešní budete ak to vy sami chcete. Takže…

To je veľmi pekné.

Áno? Je to pravda.

Hej. Toto je možné, že vystrihneme. Ale nemyslím akože z tohto podcastu (smiech), ale že vieš – to vyzerá ako výrok, ktorý sa dá zdieľať.

Dobre, a keď sa tak obzrieš späť, niektoré z tých obáv trebárs, ak si mala vôbec obavy, lebo stále, keď sa Ťa pýtam a vidím, že vlastne tak nebojácne si do toho vhupla…

Áno?

…tak to vyzerá, zatiaľ, z tohto rozhovoru 😊. Ale keď si teda mala nejaké obavy, spätne sa niektoré ukázali, akože, reálne?

Ja som ten človek, čo šľape krok za krokom, naozaj neviem, neviem to vysvetliť.

A naozaj, ja v tom mojom podnikaní nebojujem. Dokonca sa neprezentujem. Nedávam si reklamu. Akoby, ja veľmi rada idem krôčik za krôčikom. A ja som si nemyslela, že po možno po piatich šiestich rokoch, keď sa obzriem, tak tam bude taká dlhá cesta. A teraz je ešte dlhšia a robia sa ešte väčšie veci a s ešte väčšími firmami a jednoducho ja som si toto nemyslela, išla som iba krok za krokom.

To čo určite si myslím, že na začiatku človek sa bojí, že čo bude o rok, čo bude o 2 roky. A dokážem to? A urobím to? A teraz rýchlo-rýchlo toto, rýchlo-rýchlo tamto…Nie, úplne pomaličky, a krok za krokom je dlhá cesta. Neviem, že či som to vysvetlila ako správne.

Je to zrozumiteľné, jasné. Ako vravím, pôsobíš nebojácne. A teraz si konečne trochu ako keby sformulovala, že zrejme nejaké otázniky boli. Lebo však podnikanie, to je taká cesta, že vlastne nevieš, že kam ťa zavedie.

Nevieš. Len sa nesmieš báť.

Lebo to, že to bude nepravidelné – aaaa teraz si možno spomínam: na začiatku (a presne si spomínam), na začiatku som sa vždy bála, čo bude o 4 mesiace napríklad. Či budem mať dostatok peňazí na odvody atď. Ja som, naozaj som sa bála, keď nezazvonil telefón; naozaj som sa bála, keď mi neprišiel e-mail.

Rozumiem.

Ale no to už po toľkých rokoch si človek ani nespomenie –  to sú presne tie prvé 2 roky.

Ono, keby sa to dalo, tak – ten kto verí, kto počúva, a verí v to, že naozaj hovorím pravdu, tak tomu odkazujem, že nech sa skúsi nebáť, nech si to srdiečko ukľudní. A funguje to tak, že keď neprichádza e-mail, spomeniem si na ten e-mail a ten e-mail o prosbou o cenovú ponuku príde.

Jednoducho nejak to tak vesmír vždy zariadi, že tie peniažky prídu. Jednoducho na tom začiatku je to ťažké, pretože tých klientov je málo. Ale neskôr, keď máte mnoho klientov, tak ozvú sa dvaja, ozvú sa traja, niekto vás spozná v tejto chvíli, spomenie si na vás o 3 roky, a ono to takto funguje.

A potom neskôr to už ide samospádom. Pokiaľ si to nepokazíte.

No, tak to sa ešte spýtam, ale nechcem sa pýtať len na zlé.

Teraz ma to isté zaujíma, ale úplne opačne – čo bolo také že najlepšie? Možno aj počas tých ťažkých dvoch rokov – čo Ťa posúvalo dopredu a si proste vedela, že dobré je to, šľapem ďalej.

Mňa posúvajú ľudia a sloboda. Možno to je také klišé, že sloboda, ale to je tak veľmi silný pocit mať slobodu a robiť si, čo chcem, a vstávať si kedy chcem (smiech), že jednoducho urobíte pre to všetko. A naozaj, pokiaľ ste milí, priateľskí, profesionálni, tak nemá vám to kto vziať.

Rozumiem.

V podstate limitovať sa môžete iba vy sami.

Dobre, a čo máš rada na tej práci s tými ľuďmi? Hovoríš, že to je vlastne veľa o tom, že stále, logicky, keď sa človek zamyslí nad Tvojou robotou, tak Ty vlastne neustále stretávaš nových ľudí.

Áno.

A celkom dlho s nimi vždycky interaguješ. Že vlastne nemáš to, ako ja – mám stretnutia a niekedy to je proste 15 minút, vybavíme a hrozne dlho sa nevidíme.  Ale Ty vlastne, keď ideš fotiť, tak to je, že najprv s nimi musíš dohodnúť, potom teda fotíte, to väčšinou trvá celkom dlho. Čo Ťa baví na tej interakcii?

Toto je moja nesmierna výhoda, že ja milujem ľudí. A milujem prácu s nimi.

Celá tá fotka je troška tak o psychológii, pretože mne prídu tí ľudia a sú zrazu nahí. Oni prídu za mnou s tým, že chcú portrét, ktorý ich dokonale vystihuje. Ale ja mnohých poznám 5 minút, kým začneme fotiť, alebo 10, kým ich prepudrujem.

A vtedy to je len a len moja úloha, aby som toho človeka dala do takej podoby, aby on sa na tej fotke cítil, že je to on. Ja dokonca nemôžem vedieť ani to, na akú stranu vám pasuje ofina. Jednoducho celá tá komunikácia je o tom, že ja musím byť v momente kamarát, psychológ aj fotograf, technik, jednoducho za tých 40 minút, hodinu, dve, tri, štyri, podľa toho, čo potrebujeme nafotiť, tak väčšinou sa z nás stanú kamaráti. Ja naozaj idem od človeka, ktorý pracuje, ja neviem od upratovačky až po generálneho riaditeľa, v podstate – pre mňa sú, musia byť všetci do desiatich minút kamaráti.

Inak to je skvelé, lebo teraz vlastne, keď to náhodou počúvajú nejakí mladí ľudia, ktorí zvažujú, že pôjdu podnikať, tak si povedia: Keď mám rád ľudí, a chcem s každým byť kamarát, tak fotografia je dobrý nápad. (smiech)

Áno. Horšie je, keď nechce byť kamarát a chce byť fotograf. Napríklad, tak môže pracovať v inej sfére fotografie, ale pokiaľ chce pracovať takto, v biznise, musí byť kamarát, inak to nejde. Alebo potom musí mať na to asi niekoho, kto je kamarátsky, nejakého pomocníka, neviem…neviem si predstaviť byť introvert a byť portrétny fotograf.

Tak sme aspoň osvetlili ľuďom, že kedy sa oplatí a kedy sa neoplatí byť fotografom. Myslím si, že je to dôležité. Na tom celom, čo zatiaľ rozprávaš mi ale príde najdôležitejšie, že máš teda rada ľudí.

Jednoznačne.

Nakoniec možno zistíme, že je tá typológia, minimálne pre podnikanie, ako živnostník vo fotografii.

Vidíš to? Môžeš v podstate začať spisovať a vznikne z toho kniha.

Jasné. Dobre, mám také otázky, ktoré chcem položiť vlastne každému respondentovi, lebo ono ma to proste zaujíma. Pamätáš si svoju že prvú vystavenú faktúru?

Oh! Prvá vystavená faktúra?

A keď sa Ti úplne že nedá, tak aspoň to, že…tá faktúra má zmysel, lebo vtedy človek ako vie, že toto bude zaplatené. Keď si nepamätáš vystavenú, pamätáš si prvú zaplatenú? Pamätáš si, že prvýkrát Ťa ocenili?

Počúvaj Editka, mne iba jednu faktúru nezaplatili. Takže ja mám zatiaľ všetko zaplatené.

Úplne prvá, no od rodiny to zrejme nebolo, tam sa to robí väčšinou ináč. Páni moji…prvá faktúra… ja som popri fotografi robila na začiatku aj stránky, tak si myslím, že prvá bola, že to bolo za nejakú stránku. Lebo tá fotografia, tá sa rozbiehala tak postupne, pomaly.

Podľa mňa každý z nás rozprávame o tej časti, vieš, ku ktorej máme vzťah. Čiže, ja teda robím s informačnými systémami, pôvodne som človek, ktorý vlastne vyrástol z finančného riaditeľa, ja som študovala ekonómiu – čiže príde mi, pretože nemám za sebou príbeh podnikania, že to musí byť veľmi vzrušujúca vec Že si teraz niekto, robíš niečo, robíš to pre seba, a teraz to konečne, že predáš. Takýto moment si akože pamätáš, aj keby to nebolo pri tej faktúre? Že vlastne si si tak uvedomila, že teraz to je, že mňa docenili, a že to, čo robím, má zmysel?

V podstate takýto moment mávam vtedy, keď so mnou nezjednávajú. Skôr by som to takto obrátila, pretože vo sfére fotografie častokrát si myslia, že… možno je to nastavené aj tým, že mnohí to robia večne do portfólia, čo ja mám zasa štádium, že už asi neurobím nikdy nič zadarmo. Presne preto, aby sa ľudia naučili vážiť si aj toho fotografa, a že je to práca, ako ktorákoľvek iná. A ja mám rada, keď ma ocenia. To, čo si vypýtam, že to aj dostanem.

Rozumiem.

A že niekto nezjednáva. Ale naozaj už rokmi sa mi toto už nestáva. Ale pamätám si začiatky, že vždy s vami bude každý zjednávať. Nie. Držte si svoju cenu. Akonáhle ste si ju nastavili, tak natoľko si vážite aj vy sami seba.

A nemyslíš, že to súvisí aj s tým, že človek sa rozbieha? Že vlastne vtedy má takú tendenciu skôr zľaviť, lebo vlastne nejako to rieši, že či teda to, čo on ponúka, má dostatočnú hodnotu?

Áno, určite áno. Nevie svoju cenu, dokonca preto hovorím, že určite sa treba poradiť so skúsenejším, s niekým kto naozaj…možnože sa môžu pobaviť aj o tej cene. Čiže vyslovene, možno teraz, keby som začínala, tak by som si našla niekoho, s kým si spravím školenie – napríklad aj o tej cenotvorbe.

Nikto vám to nepovie, vy si to normálne odskúšate sami na sebe. Celé roky mi trvalo, kým som prišla na to, kde je ten taký ten zlatý stred, že ľudia to chcú, a o trošku viac – a už nie. Lebo je rozdiel, či máte v mesiaci 30 zákaziek za 50 EUR, alebo za 100 EUR, hocijakú sumu trepnem, alebo jednu za 2.000 EUR. Lebo určite takých zákaziek za ten rok nedostanete toľko, ako tých menších, mesačne, pravidelne.

Super. Ja myslím, že sme pomaličky poskladali nielen tú typológiu, ale aj tie okolnosti.

Spomínala si rodinu, teraz si trochu hovorila o tých skúsenostiach z prvých rokov. Myslíš, že teraz už to máš tak, po tých 11 rokoch, že vlastne už to máš celé také usadené, už vieš čo robíš? Alebo je to stále také, že stále sa objavujú nejaké nové horizonty – a teraz ani nemyslím skôr…teraz naozaj skúsme na sekundu ani nie v tom fotografovaní, ale teda, v tom podnikaní,? Už sa cítiš tak, že bezpečne? Že – som živnostník, viem, čo mám robiť, proste sústredím sa hlavne na tú robotu. Máš to takto už?

Mala som to takto do marca 2020. (smiech)

Jasné.

A potom už len máte pred sebou kalendár a odškrtávate, že čo všetko padlo, doma i v zahraničí. Takže, naozaj, akurát nahrávame v čase, kedy podľa mňa nikto nevie, ako to bude ďalej. Ja sa zatiaľ nebojím, lebo stále idem tým svojim štýlom, že nejako bolo – nejako bude. A dokonca mám náskok toľko rokov, pred tými, čo začínajú, že snáď to bude dobre.

Rozumiem.

Ale naozaj – teraz myslím, že aj ten, kto bude tvrdiť, že vie, ako bude, tak nevie.

Tak sa ešte chvíľku rozprávajme o tom. Hovorím teda o korone, hovoríme o tom, že sa tak prudko zastavila vlastne práca pre veľmi veľa ľudí ako Ty, pre živnostníkov akoby asi najťažšie. Aj firmy sú dotknuté atď., ale naozaj si myslím, že ten živnostník, to je celkom šupa. Pretože Ty vlastne závisíš od toho, či robíš. Čiže robíš – máš zaplatené, nerobíš – nemáš zaplatené.

Presne tak.

Čiže toto je taká typická vlastnosť živnostničenia. Toto je jediný taký vážnejší moment za tých 11 rokov, táto korona, ktorá toto priniesla? Alebo bol aj nejaký iný výkyv za tie roky?

Tie prvé 2 roky, to stále hovorím, že vtedy sa treba nastaviť tak, že príjem 300 EUR mesačne je super. Lebo viete, že ono to bude neskôr inak. Teraz podnikateľ, a hlavne takýto malý, musí rozmýšľať rozumne a musí mať odložené peniaze na aspoň 5 mesiacov.

To je dobrá rada; ak toto niekto nevie, tak toto je výborná rada.

Aj keby tie prvé 3 roky, 4, nebol na dovolenke, jednoducho potrebuje si spraviť zásoby aspoň na pol roka. Pretože presne vie, že keď sa takéto niečo stane – čo netušila som nikdy predtým, že sa také niečo stane, nikto netušil – tak som v klídku.

A pokiaľ som v kľude, tak mám možnosť rozmýšľať nad tým, čo bude. Akonáhle sa dostane človek do stresu, a finančného, tak zoberie prvú prácu, ktorú môže zobrať a vtedy sa z neho stane opäť ten škrečok. A keď nemá silu vyjsť alebo nemá tie okolnosti v rodine, tak jednoducho sa nevráti možno k tomu podnikaniu.

Inak teraz popisuješ niečo, čo sa ja snažím vysvetliť zamestnancom. Že práve toto (samozrejme vždy môžeš prísť o prácu, to ako určite), ale práve toto je vážna výhoda toho, keď je človek zamestnaný. Hlavne, keď je zamestnaný u zamestnávateľa, ktorý je slušný, kde má proste vzťah obojstranne lojálny. Tak si myslím, že toto si niektorí zamestnanci v časoch, keď je veľmi dobre, nie úplne uvedomujú.

Ja sa im ani nečudujem, pretože ono je to ľahké skĺznuť rokmi do takej istoty. A možno by sa mi to stalo opäť, keby som sa niekde zamestnala a bola by som tam spokojne zasunutá niekde na marketingu alebo niekde v kreatíve.

Chápem.

A možno ich potom treba zasa poslať… alebo nechcete robiť také že (jaj tu ma zabijú všetci), normálne také, že polročný prechod na živnosť alebo ročný, šup?

Vieš čo, keby to bolo slušné voči štátu, akože my sa snažíme byť proste slušní voči štátu, tak možno by sme to zvážili.

My sa inak snažíme akoby doniesť tu do firmy také aspekty, aby tí ľudia proste mali pocit, že robia na svojom – a to sa dá rôzne dosahovať. Ale tiež ma to napadlo uprostred toho, ako si hovorila, že možnože naozaj treba ochutnať akoby z oboch brehov, aby človek lepšie rozumel.

No ja myslím, že to je nesmierna výhoda, dokonca kedykoľvek si na toto spomeniem, na tieto večné boje a sťažnosti zamestnaných, tak si hovorím, že prečo po škole, po vysokej škole, každý povinne na 3 roky nejde na živnosť. Ale tak akože na tú podnikateľskú – nie, že mám stabilné sedenie vo firme a mám to na faktúru.

Jasné, to nie je, že okrádame štát, to je že naozaj podnikať.

Áno, do neistoty. Vybaviť si všetko sám za seba, tie úrady – to je neskutočná vec, že si to viem riešiť sama.

Všetko si to riešiš sama alebo máš teda účtovníčku alebo ako to riešiš?

Zo začiatku som mala všetko sama. Teraz mám účtovníka. Mám ho veľmi rada.

Pozdravujeme. (smiech)

Áno. Ten vie všetko. Ináč bez účtovníka už by som možno ani nezačínala. Kvalitný účtovník, ale naozaj kvalitný účtovník, nie len nejaká kamoška, ktorá robí účto. To je základ.

Čo je to kvalitný účtovník teda? Keď hovoríš, že bez neho už by si nezačala.

Kvalitný účtovník ten, ktorý má naozaj za sebou roky praxe, nie že hľadám niekoho za stovku ročne, ale jednoducho si nájdem. Nemusí to byť firma, ale ja neviem, účtovník s pätnásťročnou praxou aspoň. Sú veci, ktoré mi iba on povie, že takto to urob, takto nie. To je človek, ktorý to vyštudoval, ktorí s tým robí a nemusím ja študovať nejaké zákony. Alebo napr. aj teraz, keď sa riešili tieto pomoci, tak kým ja naštudujem, ako to mám spraviť a vypíšem si výkaz, tak niekto iný, ktorý to robí každý deň, to spraví.

Čiže prvá vec, ktorú si urobila, že si zdvihla telefón a si sa ho spýtala, že ako?

Ja som sa spýtala: aké máme možnosti a on všetko vyriešil. Takže určite prvý rok možno nech sa každý potrápi sám, ale myslím, že bez účtovníka to nepôjde.

Jasné, a on Ti teda rieši aj dane? Aj nejaké také iné úradné veci?

Áno áno, všetko.

Rozumiem. Poklad.

Poklad. Fantozzi. (smiech)

No dobre, ja si myslím naozaj, že sa nám tak darí rozpletať to – a že vlastne ja Ťa tak vyzývam tými otázkami. Napokon vlastne to je tak, že odplietame tak trošku to, že treba mať fakt asi nejaké vlastnosti (alebo že možnože nie treba, ale že to je prospešné), a že potom asi sú aj nejaké okolnosti, ktoré môžu pomôcť k tomu, aby človek teda napokon podnikal.

Tak ešte jedna taká línia rozhovoru, dobre? A potom taká posledná otázka. Ty, keď sa tak dívaš na tých 11 rokov, to aj dopredu vidíš taký horizont, že toto sú moje plány a proste tam dôjdem?

No, presne mám pocit, že 10 rokov je takých zlomových, že si naplníte tie svoje sny, za ktoré som nesmierne vďačná, že som sa k tomu dostala, že som si ich naplnila a mám pocit, že tým vekom pred štyridsiatkou…

Ale prosím Ťa, neverím.

…musím to povedať, lebo to je dôležité spomenúť (smiech), že mám možno pocit, že zasa prišiel čas to niekam odovzdávať ďalej. Toto je taký teraz, taký hlavný motív celého toho môjho premýšľania, že zisťujem, že presne – niekto je na začiatku a potrebuje potiahnuť. Je úplne sebecké ísť ďalej sám. Nevravím, že urobiť firmu, ale jednoducho niekomu to tak reálne podsúvať, aby možno on zasa mal šancu sa potiahnuť tých 10 rokov a plniť si sny. Takže to je ten smer.

No tak teraz, keď náhodou nás počúva niekto, kto študuje fotografiu, je šťastný – a už len bude chcieť vedieť, že kde Ťa môže skontaktovať.

Počkať, ešte som nič nezažila, ani nikde neučím. (smiech). Tak uvidíme, nech si to tak v priebehu pol roka pozrie na stránke www.lindia.sk. Ale rozmýšľam buď nad fotoklubom, ale nad takým trošku možno reálnejším, že nebudeme sa baviť len o umení a umení a umení a o zlatom reze a pod., ale že možnože tu chýba trošku taká realita, presne ohľadne fotografie, umenia atď. Ja by som nerada akože spochybňovala umenie, ale keď chce niekto podnikať, tak ja stále mu hovorím – naučte sa milovať komerciu, tam je vaša výplata. A umenie si nechajte ako hobby a neberte sa príliš vážne.

Teraz inak si povedala taký výrok, po ktorom sa zvykne povedať, že ďakujeme pekne. Ako krásne premostenie. Vieš čo, ale mňa to ešte zaujíma – lebo Ty tak vlastne naznačuješ, že vlastne fotografi majú také tendencie – umenie, umenie – a možno si o tej komercii aj tak myslia svoje. Dobre Ťa počujem?

Tí, ktorí sa tým živíme, to takto nemajú, určite, pretože akonáhle si prejde človek nejakou cestou, tak sa vyprofiluje a má v tomto jasno. Ale mnoho-mnoho ľudí, ktorí nevidia za tieto, neviem…ktorí do toho ešte nevidia, čo je úplne logické, tak si myslia, že to je umenie, že sa snažia robiť niečo rozmazané. Myslia si, že to predajú. Ale realita je niekde inde.

A nie je to len tým, že sme na takomto akože malom trhu? Alebo si myslíš, že toto je proste, že to je skôr fenomén tej fotografie ako takej?

Tak každý si predstaví fotografiu ako: robíš krajinky? Nie, nerobím krajinky, lebo ja sa tým živím.

Začínam Ti rozumieť. Jasné.

Ako v tomto zmysle to myslím. Čiže v momente, akonáhle sa tým chcem živiť, tak si treba jasne premyslieť, či chcem robiť veci, ktoré prinášajú peniaze.

Vidíš toto je tiež výborná rada, to si myslím, že si ľudia, keď si to vypočujú a teda chcú podnikať vo fotografii, tak že toto si možno zapamätajú. Čiže – ak človek chce robiť umenie, tak to môže robiť len tak, že vlastne má tú bázu, s ktorou si zarobí? Na Slovensku?

Na Slovensku…tým, že nerobím umenie, tak zasa, aby to nevyznelo tak, že som majster na všetko. Ja si myslím, že umením sa môže možno niekde preštrikovať a spojiť fotografiu a naozaj nejaké diela, že skúsi to urobiť tak, aby bol trebárs že fotomaliar, alebo niečo v tom zmysle, možno fotografia, grafika, niečo v tomto zmysle. Ale je to ťažká cesta, pretože nedá sa konkurovať Ikey v dnešnej dobe, v úvodzovkách.

Chápem – predstavila som si to miesto tam, kde…

Potom môže získavať granty, môže písať knihy, môže prípadne školiť skrz toto umenie, lebo je stále veľa ľudí, ktorým práve to umenie je ich hobby. A pokiaľ ten, kto sa chce živiť tou fotkou umenia, tak môže školiť napríklad. Ale pokiaľ niekto je taký ako ja, že ja reálne chcem fotiť, fotiť, plniť tým klientom sny, tak musím ísť do komercie. Len ja mám jednu výhodu, ja komerciu milujem.

Možnože je to celé o tom, že musíš milovať to čo robíš.

Jednoznačne.

A teda vlastne aj tých svojich klientov.

Áno.

Povedz mi ešte teda fakt, lebo za tých 11 rokov si musela mať aj klientov, ktorých sa nedalo milovať. S týmto robíš čo? A nemusíme menovať. Ale naozaj že – vieš, sa tak hovorí, že vlastne klient je pán. A ja si teda fakt myslím, že klient je pán. To, že môže byť klient konkrétna fyzická osoba, ktorá proste neni vychovaná alebo proste to tam celé je, ale aj tak jeho potreba je najpodstatnejšia. To ja tak proste cítim, že tak to je a to je úplne jedno, že ktorý biznis, ktorý segment.

Ale napriek tomu – sme ľudia. Čiže, čo robíš keď tak príde nejaký človek, ktorý že: fúúú, tak toto sa nám nijak raz nepodarí, tento rozhovor?

Tak…zúriť môžem doma, búchať do vankúša. Alebo sa vysťažovať manželovi. Aale vždy si poviem, že: Lindi, si profesionál, platia si ťa, tak to sprav tak, aby ťa buď pochopili, alebo to sprav po ich. A potom prípadne, pokiaľ je taký človek, s ktorým by som naozaj reálne nevychádzala, tak sa už nemusíme stretávať, ani nemusím prijať ďalšiu prácu od neho. Nemusím mať už nikdy čas.

Takže tak slušne diplomaticky.

Odíde to tak do stratena. Určite sa to stalo, ale ja mám pocit, že rovný rovného si hľadá a naozaj už toľkokrát som si povedala, že je neuveriteľné, akých ľudí ja priťahujem. Že väčšinou sú to naozaj, na 99,9% sú to ľudia ako ja. Alebo možno sa takými stanú, keď sa stretneme – tak vieme, že sme na jednej vlne, že ja im chcem dobre, ja im dávam riešenia. Mnoho ľudí príde s tým, že Ty si profesionál, preto sme si Ťa najali, povedz, ako to vidíš. Ja poviem, ako to vidím, skúsim navrhnúť, takto, takto, takto, mohlo by to byť aj takto; prípadne povedzte vy. Nie, nám sa to takto páči.

Jasné.

No dobre,  ja si myslím, že sme prešli asi tým takým flowom toho teda, že možno sú nejaké vlastnosti, ktoré človek musí mať ako podnikateľ, alebo by bolo dobré, aby ich mal, a sú aj také okolnosti.

Zopár rád si rozdala. Keby si to tak mala zarámcovať: predstav si teraz, že nás počúvajú možno ľudia, ktorí rozmýšľajú o tom, že by podnikali, možno aj teda v tejto oblasti. Tak skúsiš to tak nejak zarámcovať? Že čo by si im poradila, keby si tak musela im dať akože ja neviem, 3 rady alebo jednu. Proste nejak si to tak akože vyštrukturuj.

Ja dám jednu. Ja veľmi rada rozprávam, keď fotím v ateliéri a keď niekto mi rozpráva že: viete, že no predsa tam nevyzerám dobre (alebo tak), a ja väčšinou poviem: nikdy neriešte, čo si o vás myslia iní, oni majú dosť starostí s tým, čo si o nich myslíte vy.

Tak to je skvelý koniec. Veľmi pekne ďakujem za to, že si prišla Linda. Musím povedať, že to bol prekvapivý zážitok, veľmi pozitívny aj pre mňa. Ja som sa tešila a prajem Ti veľa, veľa dobrého v Tvojom podnikaní. Prajem Ti, aby teda prišiel ten next stage, že budeš môcť aj vyučovať alebo niečo podobné, čokoľvek si vymyslíš. A ešte raz ďakujem Lindi, že si tu bola.

Ďakujem Editka.

Ahoj.

Ahoj.

 

 

Scroll to top