2: Ľuboš Dzuriak (D7 BAU.at): Podnikajte v tom, čo vás samých páli („scratch your own itch“)

Diagnóza Podnikateľ
2: Ľuboš Dzuriak (D7 BAU.at): Podnikajte v tom, čo vás samých páli ("scratch your own itch")
/

V tejto časti podcastu Diagnóza Podnikateľ sa dozviete:

  • ako Ľuboš začal pred rokmi ako nestavebník podnikať  v stavebníctve (a či sa dá takto začať i dnes), 
  • akým výzvam pri podnikaní v stavebníctve musí čeliť, a ako to robí, 
  • ako podľa Ľuboša možno zistiť, či je Váš nápad na podnikanie životaschopný
  • v čom sú Slováci ako zákazníci odlišní od Rakúšanov, 
  • čo prelomové nás už o pár rokov v stavebníctve čaká, a
  • ako sa podniká spoločne s manželkou, či manželom.

Dôležité odkazy z podcastu:

Chcete si podcast radšej prečítať?

podnikajte

Ľuboš ahoj.

Ahoj, ďakujem za pozvanie.

Ja ďakujem, že si prišiel. Máme takú tému na dnes, ktorá sa viaže k môjmu blogu: Mám nápad s čím podnikať. Ako zistím, že je životaschopný. Takže trošku sa tejto téme budeme venovať. Ale skôr než začneme, tak ja by som chcela, aby si sa predstavil. Čiže keby si tak mohol povedať – kto si, čo si.

Odkiaľ som.

Odkiaľ si 😊. A ako dlho podnikáš – to je niečo, čo je zaujímavé. A vlastne aj, v čom podnikáš.

No, dobrá otázka. Som Ľuboš Dzuriak, som z Košíc. Východniar žijúci pri Bratislave 😊. A podnikám v oblasti realít. A nie na Slovensku, ale v Rakúsku, v pohraničí.

Ako dlho to robíš, Ľuboš?

Takmer 11 rokov.

Celkom dlhá cesta.

Ešte než sa do toho pustíme, než to začneme rozpletať, tak ešte možno by si mohol povedať, že – prečo by si Ťa Tvoj zákazník – keď to teda je Tvoja cieľovka – prečo by si Ťa mal vybrať?

Určite kvalita. Ja si myslím, že na tom je postavené celé podnikanie, dokonca si dovolím tvrdiť, aj môj život. Aj v osobnej oblasti sa snažím teda mať kvalitné vzťahy. A robiť to ako pre seba. Čiže ja by som sa po sebe nebál kúpiť dom, alebo byt – alebo od seba.

To je niečo, čo je veľmi dôležité v tomto biznise. Musím potvrdiť, že aj sama mám také skúsenosti, že po niektorých stavebníkov veru zostáva kadečo. Hádam sa k tomu dostaneme.

Než sa k tomu dostaneme, tak by sme sa mohli trošku rozprávať o Tvojom príbehu. Ja Ťa poznám dlho, tak mám možno aj skreslenú predstavu o tom, že ako to celé začalo, lebo si to pamätám z ešte veľmi mladých čias. No ale, cez to všetko – ako sa vlastne začalo to, že si začal podnikať? Ty si chcel podnikať celý život? Ako to bolo?

Asi nie, nemôžem povedať, že chcel som podnikať. Skôr – človek niektoré veci zistí až časom, neskôr, o sebe. A ja čím dlhšie podnikám, a čím dlhšie teda som v tejto sfére pracovnej – ja si ani neviem predstaviť byť zamestnaný.

A prečo je to tak?

Dobrá otázka. Ja neviem. Ja si myslím, že človek sa pre prácu, nejakú konkrétnu, narodí. Poslanie, tak ako to majú trebárs učitelia – niekto nechápe, ako môže byť niekto učiteľ, keď zarába tak málo. Ale proste tomu človeku to nevyhovoríte, on chce byť učiteľ. A to je na tom krásne. Ja si myslím, že s podnikaním je to rovnako, že človek je na to tak predurčený. Keď sa človek spýta Elona Muska, že prečo podniká, podľa mňa jeho to tak zarazí, lebo to je taká otázka, že tam by ani nebola iná odpoveď, že by som bol niekde zamestnaný. No a to isté si myslím je pri mne.

Jednak som to videl – pochádzam teda z podnikateľskej rodiny – ale druhá vec je, že mám rád si uskutočňovať také tie svoje projekty a plány a nerád sa nejako obmedzujem. A zažil som, že som bol zamestnaný a mal som dobrého zamestnávateľa – ale na druhej strane som tam zažil aj také momenty, že som sa cítil, že nemôžem byť sám sebou. Nemôžem robiť to, čo ma baví, kým som. A to podnikanie, ako som k nemu prišiel, aby som sa vrátil k tej otázke, bolo tak, že….

Tiež dostávam otázky, že: ako si vedel, že máš robiť to alebo hento? Ja si myslím – v angličtine sa to povie, že „scratch your own itch“ – poškriab si to, čo ťa svrbí. A to je veľká pravda. Ja si myslím, že všetci, po prvé, by mali zvážiť, či na to majú – podnikať, tzn. v zmysle nie financií, ale schopností absorbovať riziko a tolerovať riziko. Druhá vec je, že každý by mal robiť to, v čom je dobrý. A to, čo jemu chýba. Čiže poškriab si to, čo ťa svrbí v podstate znamená to, že – aha, idem stavať dom, dám to niekomu stavať a vidím, že sú lajdáci, tak si poviem, že – tak asi by som to vedel robiť lepšie.

Takto to začalo u Teba?

A takto to presne začalo. Ja som videl, ako tie procesy prebiehajú, ako tí ľudia chodia na stavbu, alebo nechodia; ako to robia. A som si povedal, že ja to budem vedieť robiť lepšie.

To bolo odvážne.

Áno, určite áno. Zvlášť, keď čakáte prírastok do rodiny a máte úver. Čiže to rozhodnutie určite nebolo ľahké, hlavne pre moju manželku. (smiech).

Ale ona ako verná manželka, dobrá manželka, inteligentná, šikovná, stála vždy pri mne. Ale pre mňa to bolo strašne prirodzené rozhodnutie. Ja som si uvedomil, že ja viem viacej ušetriť, keď budem na tej stavbe, ako zarobiť na to, aby sa tá stavba stavala.

Rozumiem. To bolo pred tými 11 rokmi?

Presne tak. 11 rokov a ja som bol na tej stavbe proste nonstop. Veľa peňazí som ušetril tým, že sa nemuseli opravovať veci, ale v reálnom čase som hovoril, čo treba urobiť nanovo, alebo teda čo treba urobiť dobre, aby sa to nerobilo nanovo.

Alebo proste inak.

Alebo inak. A strašne veľa som sa naučil. Videl som, ako sa čo robí – lebo ja nie som vyštudovaný stavbár.

Áno, to je zaujímavé na tom celom príbehu.

Ja som ekonóm. A k tomu ešte teológ (smiech). Taká zvláštna kombinácia. Ale v Rakúsku, keď robíte nejakú činnosť niekoľko rokov, tak viete mať živnosť aj v tej danej oblasti. A ja ju už teda mám. Čiže som aj stavbár. Ale nie cez školu, ale cez prax.

To je niečo, čo ešte na Slovensku podľa mňa nie je možné, aj keď teda nemám to úplne preštudované, ale myslím si, že toto nie je u nás.

Dobrá otázka. Tiež neviem. Ale toto ma veľmi potešilo a myslím si, že je to veľmi rozumné.

No je to hlavne veľmi probiznisové. Keď sa Ti podarí presadiť vlastne v biznise, tak asi si nakoniec nadobudol praxou tú schopnosť. Nie?

Áno. Aj keď môj zamestnanec, alebo kolega, často hovoril (má vyštudovanú stavebnú vysokú školu), a povedal, že jemu tá stavebná škola je úplne nanič. (smiech) Pretože aj tak 80 % problémov, čo rieši, je psychológia. A komunikácia. A manažovanie. Čiže možno len tých 20 % je pomaly to, že – aha idem robiť toto a toto, potrebujem takúto triedu betónu, alebo takýto preklad, alebo takéto lešenie. Čo je veľmi zaujímavé, že vlastne aj v tej stavbárine je veľmi dôležité manažovať. Procesy, ľudí, financie.

Inak Ti chcem povedať, že toto sa veľmi podobá na to, čo robím ja. Mňa sa občas pýtajú na mojej pozícii, že teda čo robím. Nedávno som tiež takto bola v podcaste, ale ako hosť, a sa ma pýtali, že ako vyzerá môj deň. Som teraz rozmýšľala, že ako to slušne poňať 😊. Aj ja si často pripadám ako psychologické okienko. Veľmi veľmi veľa vecí…

Je to tak. Proste máme dočinenia s ľuďmi a my sami… Ja sám som proste človek, som komplexný, komplikovaný, sám v sebe sa nevyznám niekedy a potrebujem si proste sadnúť. Prečo reagujem tak ako reagujem. A o čo viac tí ľudia, ktorí sú okolo nás, ktorých nepoznáme, ktorí sú úplne z iného prostredia, majú úplne iné vzdelanie, iný sociálny backround. To naozaj obnáša veľa, veľa psychológie. Proste…medziľudských vzťahov. A plus, pri stavbárine je ešte jedna nevýhoda – si dovolím povedať – že to nie je, ako keď si idete kupovať ponožky. Keď ich kúpite zlé, tak na druhý deň idete niekde inde a si kúpite zase tie ponožky. Ale dom staviate raz. A tú stavbu zveríte jednej firme a neviete to opakovať. Málokto vie proste za život postaviť 3 domy. Čiže tí ľudia sa už málokedy vracajú. Vracajú sa v takých drobných veciach, že – ešte mi poďte urobiť plôtik, atď. Ale už nikdy nie, že poďte urobiť celý dom. Boli aj takí, ale to je málo. Čiže máte v podstate „one shot“.

Jasné.

Buď to dáš a proste si vytvoríš nejakú povesť, nejaké meno, alebo to nedáš. A zvlášť – no človek je odkázaný. Darmo, že ja to myslím úprimne a dobre a čestne. Keď proste ja to zadám niekomu (čo musím, lebo ja sám neviem behať po stavbe stále), a ten človek proste zlyhá. A potom ja musím obhajovať a vysvetľovať, prečo on zlyhal. A niekedy som musel povedať prepáčte.

Rozumiem. Začínam chápať, prečo hovoríš, že pointa toho, prečo si Ťa majú vybrať je, že kvalita. Inak, môžem to potvrdiť aj z osobnej skúsenosti. Áno, drvivá väčšina ľudí si postaví dom len raz za život. O to zaujímavejšie je, že Ty si tento nápad vyhodnotil, že – dobre, toto je životaschopné a v tomto budem podnikať. To sa Ti stalo ako prosím Ťa? To si bol akože mladý a…?

Človek musí byť naivný. Keď ideš podnikať – každý teraz, kto nás počúva, tak zvážte. Zvážte.

(smiech)

Naozaj človek musí byť… musí byť naivný. A zámerne používam toto slovo. Musí byť naivný a očakávať dobrú budúcnosť. Proste ja nepoznám človeka, ktorý by podnikal a neočakával dobrú budúcnosť. Lebo to sa bije. To nie je. Čiže ja musím očakávať, že zajtrajšok bude lepší, ako bol ten dnešný deň.

Napriek tomu, že veľakrát to v podnikaní tak nie je.

Presne tak. A v tom je tá naivita.

Čiže chceš povedať, že keby si teraz začínal podnikať, tak nezačneš?

Určite nie tak, ako som začal. A ešte dôležitá vec je, si myslím, pri podnikaní, že tak ako – možno to nie je dobrý príklad, ale doba urobila Hitlera – tak naozaj každá doba urobí aj dobrého aj zlého prezidenta. A to je aj v podnikaní. Že aj doba robí úspešného alebo neúspešného podnikateľa. Že to nie je len na mne. To nie je len na mne… Že chcem toto robiť, budem to robiť najlepšie, ako viem. Proste, ak sa rozhodnem teraz vyrábať kolesá na vozy, koče, drevené, tak budem ich robiť najlepšie ako viem. No tá doba už tu nie je na tento konkrétny produkt.

Ale to chcem tiež povedať, že aj pri stavbárine, ako napr. tu v tejto oblasti, už sa tak nestavia ako pred desiatimi rokmi.

Tak tu sa možno dostávame k tomu, že nápad môže byť životaschopný vtedy, keď si aspoň trochu môžeš overiť, že existuje dopyt.

Presne tak. Ale ty si jeho súčasťou. To, čo som povedal, že „scratch your own itch“, tzn. že nielen ja som mal tú potrebu, ale proste prišiel za mnou kamarát – a nepoznáš niekoho? A nevieš? – robím strechu. A potom sa vytvoril nejaký tím ľudí, ktorí v podstate opakovane robili tú činnosť, či už v mojej firme alebo subdodávateľsky. A ono to tak funguje.

Dodnes?

Áno. Ono sa to mení. Predsa niektorí sa buď už aj fyzicky odsťahovali odtiaľto… Ale áno, máme ľudí, ktorí nám robia izoláciu už 10 rokov. Strechárov. Alebo máme proste partiu, ktorá robí hrubú stavbu a viem, že ju urobí dobre. Áno, ale zmeny prichádzajú. Určite.

Vyzerá to, že ten prvý nápad, ktorý si vyhodnotil, že bude životaschopný, tak ten bol fakt celkom taký, že si mal vlastnú potrebu, tak si to proste zobral do rúk. Potom si to asi replikoval, predpokladám. No ale nestaviaš iba domy a nestaval si len presne také isté ako svoje.

Čiže, keď si potom už ďalej mal nápady, ako prípadne robiť inú činnosť, tak ako prišli? Ako si si overoval, že dobre, aj toto by sa oplatilo stavať? Alebo, aj toto by sa oplatilo robiť alebo dodávať?

No, ja sám mám drevostavbu a bývam v drevostavbe. A najprv som aj propagoval drevostavby. Aj napriek tomu, že je to proste ekologický spôsob výstavby, je rýchly, v Rakúsku veľmi populárny, tak Slováci sú veľmi konzervatívni. Alebo boli. Už samozrejme aj to sa mení. Ale Slováci stavajú proste z tehly, a to bol taký môj prvý úder o stenu, že ja som si myslel – aha, však drevostavba, má to logiku, je to rýchle, musí to ísť. No nebolo to tak.

Ľudia majú takú paradigmu v hlave, že – aha, drevo, to zhnije. Pritom tie stavby, či drevenice, alebo hociktoré iné, sú tu stovky rokov a morálne sú zastaralé a opotrebované skôr, ako fyzicky. Čiže dispozične. Proste my chceme kuchyňu spolu s obývačkou, už nikto nechce malú kuchynku a potom nejakú obývačku. Čiže len v takýchto veciach.

Ale to súvisí podľa mňa s filozofiou života, alebo s pohľadom na svet, ako taký. Ja si myslím, že ešte k tomu len príde, že ľudia pochopia, že sú otroci tých svojich domov, tých svojich nehnuteľností, a že vôbec nestihli ani žiť. A to nehovorím teraz nejako, aby som vytvoril nejakú smutnú atmosféru. Ale pomer peňazí, ktorý Slováci dávajú na bývanie, je v skutočnosti nezdravý pre ich celkový život. To súvisí naozaj s tým, že my sme ochotní sa zadĺžiť na celý život…

Aby sme mali dom.

…aby sme mali dom. Život nie je len o dome, to je proste… Alebo si povieme – á, však nemajú deti, ale…

Ty si trošku videl tú situáciu aj inde. Bol si aj v Amerike, trošku vidíš aj toho rakúskeho zákazníka, predpokladám.

Áno.

Takže toto je asi najzákladnejší rozdiel medzi tými slovenskými a tými ostatnými?

Tým, že ide o pohraničie (čiže sme veľmi blízko Slovenska), tu je ten vplyv Slovenska veľmi silný. Rozpráva sa tu nemecky, ale je to svojím spôsobom Slovensko. Aj ten trh je taký bratislavský.

Rakúšania sú tiež konzervatívni.

Možno inak. Sa tak usmievaš pri tom. (smiech)

Tak tiež ten pomer drevostavieb je ešte stále malý.

Ale Ty čakáš, že toto bude inak, hej?

Ja si myslím, že Číňania nám budú spúšťať na dronoch domy.

Uhm… A Ty už vtedy budeš na zaslúženom dôchodku?

Z 3D tlačiarní proste. (smiech)

(smiech) Nie, naozaj. Kedy to čakáš, keď hovoríš, že toto je podľa Teba budúcnosť?

Veľmi blízka budúcnosť. Ja si možno myslím, že fakt 10 – 15 rokov. A ten spôsob výstavby, ktorý máme, ešte nezanikne, určite bude, ale bude menšinový už.

Niečo také akože telka nezanikla, ale streamovacie služby akože víťazia.

Presne tak. Treba sa pozrieť na to, ako žijú mileniáli. Pre nich už byť v robote od rána do večera nie je zaujímavé.

No môžem potvrdiť. Nielen v Tvojom biznise.

Generácia X má to ešte ináč. A to sa prejavuje aj v bývaní. Oni nebudú pchať peniaze do bytu. Oni chcú cestovať, oni chcú vidieť, oni chcú zažiť. A na to, aby sa nezadĺžili a neboli len stále okolo tej svojej nehnuteľnosti, ich to prijme hľadať lacné riešenia. Tie lacné riešenia sú v typizácii, že tie domy sa budú opakovať. Im je to jedno, že sused má rovnaký ako ja. A že to je vytlačené na 3D tlačiarni, alebo to urobil stroj, robot. Budú chcieť mať niekde priestor, kde môžu prespať a ísť ďalej.

Jasné. Čiže keby si dnes začínal podnikať v stavebníctve, tak by si išiel týmto smerom?

Určite. Proste ľudská sila je drahá. Je riziková. Je nevyspytateľná. A môžem pokračovať.

Jasné. To sú Tvoje skúsenosti, čo? (smiech) Ťažko nadobudnuté.

Hej, ale musím povedať, že som stretol aj veľmi vzácnych ľudí, s ktorými sme vytvorili dobrý tím. A boli mi ako bratia. Čiže som vedel dať za nich ruku do ohňa a vedel som, že aj oni dajú za mňa. A to je nádherné. V tomto podnikaní je tiež také vzácne, že človek natrafí aj na vzácnych ľudí, úspešných, šikovných. A oni sa nejako priťahujú, že potom každý má nejaký talent a spolu vytvoria niečo veľmi vzácne.

Chápem. To je inak veľmi pekná rada – alebo teda neviem, či rada, ale skôr taká skúsenosť Tvoja. Lebo toto sa asi môže zopakovať aj iným ľuďom, keď už sa pustia do biznisu.

Hej, ale…

Ale stane sa aj zle evidentne.

Treba byť opatrný.

Čítam Ti v tvári kadečo.

No dobre, povedz mi nejaký najťažší zážitok? Nemusíš menovať, skôr tak akože… Povedz nejaký.

Ale tak to súvisí s mojím svetonázorom, že moje áno je áno, a moje nie je nie. Čiže, ja som až časom pochopil, že niekto môže pozerať do očí, hovoriť jednu vec, a v skutočnosti proste robiť druhú.

A toto tiež môžeš zažiť v podnikaní asi dosť často.

Hej. A to som nečakal. Ale je to tak. Čiže treba byť opatrný, určite treba byť opatrný a vyberať si ľudí, s kým robím. A asi také zlaté pravidlo je, že ak vám niekto… ak o niekom viete, že niekomu klame, môžete si byť istí, že klame aj vám.

To je super rada.

Čiže netreba si myslieť, že ach, len jeho klame a so mnou je určite všetko, čo mi povie, pravda. Nie.

Jasné. A už keď hovoríme o ľuďoch, tak ešte dáš nejaké rady, aj čo sa týka peňazí?

Hej. Trápte sa tým, ako ich zarobiť, nie ako ich ušetriť. (smiech)

Inak toto pozorujem celý čas v Tvojom živote. Naozaj v tom – tak ako ja môžem zvonku pozorovať ten Tvoj podnikateľský život, tak toto bola vždy Tvoja mantra – keď to tak poviem. A to aj v zlých časoch, nielen v dobrých.

Hej. A to ma naučil otec.

Tak možno to je dôležité, aby si mal podnikateľa otca.

Hej. Musím povedať, že som vďačný za môjho otca.

Myslíš, že by si začal podnikať, keby si nepochádzal z toho prostredia?

To je taká hypotetická otázka, to sa nedá odpovedať. Čokoľvek poviem, je blbosť.

No dobre. Tak ešte trošku skúsme rámcovať tú tému. Teraz keby si mal na báze svojej skúsenosti – ale možno naozaj sa tak zamysli hypoteticky. Má podľa Teba (keď človek má nejaký nápad na podnikanie), má pred tým nejako ísť overovať cez dáta alebo cez nejaký prieskum alebo inými postupmi na tom trhu, či je životaschopný? Keby si teraz, dneska začínal, čo by si možno už robil inak? Lebo vtedajšia doba Ti to priala a povedzme teraz už by s tým dopytom bol problém.

Takto. Ja vo všeobecnosti nemám rád, keď sa niekto hrá na múdreho. Lebo život je tak rozmanitý a každý je tak špecifický a sa nachádza v tak výnimočnom prostredí, neopakovateľnom, že to, čo funguje mne tu, možno nebude niekomu v Sobranciach. Proste nebude. A opačne.

Jasné.

Jemu to môže fungovať a mne to nebude. A ja si myslím, že určite sú rôzne typy. Proste ľudia, ktorí sú averzní voči riziku, a tí, ktorí ho prijímajú v pohode, dokonca, ktorí ho vyhľadávajú. A potom sú typy, ktoré fungujú na základe emócií alebo intuície. A potom sú ľudia, čo sú ťažko analytickí. A ja si myslím, že najlepšie je, keď takíto dvaja sa stretnú.

Čiže hľadal by si si parťáka, ktorý by bol veľmi analytický?

Určite hej. A ja mám takého.

Rozumiem.

A to je na nezaplatenie. Proste ja nestíham riešiť 3 alebo 4 kubíky, ja nestíham riešiť – ja neviem, množstvo železa v tom danom betóne. Ale viem, že keď on to rieši, že to bude dobré. A preto ja som mohol lietať, lebo on bol na zemi.

Chápem. Musím povedať, že poznám viac takýchto prípadov. Teraz mi hneď napadajú 2 prípady, kde viem, že vlastne ľudia fungujú ako dvojica. Presne takto sa vyvažujú osobnostne.

Presne tak. A takisto aj v manželstve. Ono to je fajn, keď to takto nejako funguje. A v našom to tak tiež funguje. Moja manželka hovorí, že „Ľuboško, Ty už len nemaj nápady.“ Lebo potom ona ich musí…

Realizovať? (smiech

(smiech) …a robiť excely a grafy a tak. Čiže v tomto sme sa našli, aj v manželstve, aj v biznise, že proste mám pri sebe človeka alebo ľudí, ktorí sú viac analytickí, ako som ja. Na druhej strane, ja vzhliadam k nim v tejto oblasti, a oni vzhliadajú ku mne s tými nápadmi. Že – Ľuboš, kam chodíš na tie nápady? Čiže vôbec nechcem povedať, že čo je viac a čo je menej dôležité. To proste tak nie je.

Čiže, keď sa pýtaš, že či keď niekto chce začať podnikať, či má robiť nejakú analýzu – určite áno. Ale nie je to jediný zdroj dát, informácií. To je proste tak, lebo život…

Je mnohoraký.

Presne tak. To je ako s láskou. Proste človek… Mňa sa ľudia pýtajú – mám nejaký dom na predaj a teraz prídu, alebo si ma zavolajú, že chcú niečo kúpiť a – Ľuboš, čo si Ty o tom myslíš? No tak ja mu poviem nejaké také základné fakty, ale stále skončím s vetou, že s nehnuteľnosťou to je ako s partnerom. Sa musíš zaľúbiť a Ty musíš vedieť, že tu chceš bývať. Ja ťa o tom nepresvedčím. Druhá vec je samozrejme, kto má koľko peňazí. Čiže tak, ako vo všetkom. Gro nákupných rozhodnutí sa robí na základe emócií. A to si ľudia myslia, že – nie, pri mne to neplatí.

(smiech)

Tak Coca Cola by už dávno by nerobila tie reklamy, ktoré robí.

Jasné.

Aj iné firmy. Čiže, netreba podceňovať tú našu ľudskú stránku a myslieť si, že tam nie je. Proste ona tam je všadeprítomná. Skrz všetko.

Veľmi pekne Ti ďakujem, že si to takto poňal, pretože ja si myslím, že to naozaj ľuďom, ktorí sa chcú rozhodnúť, či sa vôbec pustia do niečoho alebo nie, môže pomôcť.

Ešte na sekundu by som chcela zájsť k tej manželke – teraz ju bonzneme (smiech). Pretože ja som chcela, aby prišla tiež, aby ste hovorili obaja. Ona nakoniec z toho vycúvala tak trošku. Rozumiem tomu, lebo jej interpretácia je taká, že vlastne podnikáš Ty a ona Ťa len tak supportuje.

Hej, ja som vyhodil tie taniere do vzduchu a ona ich chytá. (smiech)

Ale zaujímala by ma Tvoja. Čiže podľa Teba teraz naozaj – Ty ako to vnímaš? Vy spolu podnikáte? Alebo Ty podnikáš? Ako to je?

Za každým úspešným mužom je ešte úspešnejšia žena.

(smiech) To, že budeš takto ďakovať manželke, to som si bola úplne istá.

Tak v mojom prípade to je proste veľká pravda. Skutočne, my sme sa našli, my sa ľúbime a stále sme spolu. Niektorí sa ma pýtajú, že Ty ako môžeš byť so ženou doma, v robote so ženou… Nič lepšie sa mi nemohlo stať.

Čiže Ty to vidíš tak, že podnikáte obaja?

Určite.

No tak by si nám mohol teda povedať nejaký recept na to. Ako sa dá prežiť pekné manželstvo, keď spolu podnikáte? Lebo to je taká relatívne záťažová situácia pre veľa párov.

Láska prekoná všetko. Čiže naozaj, proste v dobrom, aj v zlom, v bohatstve, aj v chudobe. Tak, ako som sľúbil. Takže len to aplikujem. Všetko nech sa deje v láske, to je princíp všetkého. Tam smerujeme.

Veľmi dobre Ti rozumiem, lebo poznám ten váš príbeh. Musím potvrdiť, že to nie sú len reči, to je naozaj takto.

Dokonca si bola na svadbe :).

Áno, bola. Cez to všetko by ma trochu zaujímalo, že keď sa sporíte, tak potom ako to prebieha? Teraz myslím biznisovo. Alebo nesporíte sa? Je to tak, že máte role rozdelené?

Tak. Nedochádza k nejakým sporom, určite nie. Možno bola nejaká situácia, že, čo ja viem, som sa rozhodol, alebo som si myslel, že bude dobré kúpiť túto nehnuteľnosť, tak Dianka trebárs mala obavy. Čiže trošku ma to tak zabrzdí, aby som sa ešte raz zamyslel, ale nakoniec som to kúpil a po niekoľkých rokoch povedala, že je rada, že som to kúpil. Čiže nikdy nebola tak proti, aby ja som ten obchod nezrealizoval. Čiže… Ako nechcem naozaj, aby to znelo nejako lacno, ale je stále stále za mnou. A pri mne.

Možno to je ale naozaj o tom, že realizuješ svoje silné stránky. Lebo, hovoril si o tom, že si vlastne riziko vyhľadávajúci.

Čím som starší, tým menej.

Jasné. To je podľa mňa prirodzené, nie?

Je. Lebo s rizikom prichádza aj veľa napätia. A človek už nechce napätie, už ho nepotrebuje. Zistí, že mu robí zle.

Jasné.

Ale! Na druhej strane, ja si nemyslím, že sa dá podnikať a byť úspešný bez toho, aby nebolo nejaké riziko. Ale možno sa mýlim. Neviem. Ale všetko to podnikanie, ktoré ja poznám, mne je blízke – tak vy musíte, alebo ty musíš, nejakým spôsobom riskovať. A to riziko, ten úspech v budúcnosti, ten zisk v budúcnosti, je svojím spôsobom odmena za to riziko.

Sú aj také odmeny, kde je to do mínusu.

Ale ťa to niečo naučí. (smiech)

Takto pozitívne som o nich ale chcela hovoriť. Čiže – čo Ťa naučili tie situácie, keď si riskoval a nakoniec si teda prehral? Otázka je aj – boli to peniaze, alebo aj iné veci?

V podnikaní som neurobil nejakú zásadnú chybu, čo sa týka investovania. Práve naopak. Čo ja viem – báger som teraz predával. A sa podarilo veľmi dobre ho predať. Alebo keď som kupoval, postavil nejakú nehnuteľnosť, a následne som ju predal, tak som ju predal dobre. Čiže to nemám. Ale kde som sa zle rozhodol – paradoxne, nesúviselo ani s podnikaním. Jednak, možno to boli ľudia, na ktorých som sa spoliehal, ktorým som veril, ktorí ma sklamali. Ale skôr chcem hovoriť o tom, že keď som zle investoval peniaze, tak to bolo na radu niekoho. A to som bol mladší trebárs. Nespomeniem banku konkrétne, aby som im neublížil, ale nejaký pán mal návrh, že toto sú výborné akcie, do ktorých treba ísť. A to bolo pred krízou tesne. A už pritom boli známky. On keby trošku bol šikovnejší, už musel vidieť, že sa to ide diať, že sa niečo ide diať. Ale ja som mu dôveroval.

A možno to tu ešte nezaznelo, že pri podnikaní je veľmi dôležité sa v konečnom dôsledku nevyhovárať na nikoho, ale sa spoliehať na seba, a kontrolovať. Ako nechcem povedať, že potrebujem ľudí ukontrolovať, to nie. Principiálne im verím. Ale na druhej strane, ak niekto má problém s tým, že niekde nainštalujem kameru, do nejakých vlastných priestorov a mu to vadí, tak mi to príde veľmi podozrivé, že prečo mu to vadí. Pokiaľ nerobí nič zlé a je to na mojom súkromnom pozemku. Čiže možno také staré známe – dôveruj, ale preveruj. Proste, nemôžeme nechať utekať čísla niekomu, alebo teda dovoliť, že niekto nám bude tie čísla kontrolovať. Nie, ty si ich musíš kontrolovať.

Tu sa možno dostávame k tomu že – ako kontroluješ?

Takto. Treba sa naučiť ich kontrolovať, lebo – taký príklad poviem, že mnohí podnikatelia, aj ja sám, v začiatkoch, zabudnem na dane.

(smiech) To sa dá?

V tom zmysle tom, že cash flow nie je reálny zisk. Alebo proste peniaze, ktoré mám na účte, neznamená že sú zisk. A to aj napriek tomu, že som to študoval a vedel som, že to tak je, tak proste na konci mesiaca ma prekvapilo, koľko musím dať…

…ešte preč.

Ešte preč. A to chcem povedať, že potom som veľmi rýchlo povedal, že sa to musí inak sledovať. Aby sme nemali skreslené predstavy o tom, že kde sa nachádzame ako firma. Aby nás to nepodnecovalo k tomu, že budeme robiť nejaké investície, keď v skutočnosti ideme ešte na dlh.

Čiže ešte tie peniaze, ktoré sú u Teba, nie sú vlastne Tvoje.

Presne tak. Aj keď ich máš…

… to ešte neznamená, že sú Tvoje.

A to je podľa mňa tiež veľmi dôležité, že treba chápať tomu mechanizmu, ktorý je v ekonomike. A proste dane sa musia platiť. Zvlášť s niektorými konkrétnymi daňami, ktoré sú na mesačnej báze. Treba s nimi vyslovene rátať a bolo by dobre možno ich aj sledovať na samostatnom účte. Čiže, keď aj príde niečo, tak tie peniaze nie sú dotknuté, lebo zbytočne to vytvára napätie.

Ako dlho Ti trvalo, kým si musel toto zažiť na vlastnej koži, aby si dával pozor? Skoro po tom, čo si začal podnikať?

Hej, 6 – 7 mesiacov.

Jasné, takže to je dobrá rada pre tých, čo chcú začať podnikať.

Áno.

Musím povedať, že to nie je úplne vec, ktorú som už nepočula. Mne sa teda hneď v marci, keď sa spustila táto korona kríza – neviem, či ju mám tak nazvať – ozvalo viacero ľudí a prekvapili ma predovšetkým malí podnikatelia. Že vlastne napriek všetkému – oni sú to ľudia, ktorí majú veľmi zdravý sedliacky (myslím tým, že vedia rátať), tak naozaj úplne nerozumeli tomu, že cash flow nemusí byť to isté ako výnosy a náklady. A dokonca, že aj v čase ťa niečo môže tak počkať, že nakoniec ti to vlastne nevychádza.

Presne tak. Čiže treba si robiť – zvlášť zo začiatku, lebo nie je schopná firma urobiť dobrú cenovú ponuku, dokiaľ nechápe štruktúru svojich nákladov. Čiže na to, aby som urobil dobrú cenovú ponuku, musím vedieť, že čo všetko musím poplatiť, aby som vôbec toto vedel uskutočniť. A k tomu…

Zisk.

Presne tak. Koľko chcem, alebo potrebujem zarobiť na to, aby firma išla ďalej. Aby som vedel urobiť marketing, aby som vedel kúpiť vŕtačky, brúsne kotúče, aby som proste vedel kúpiť rukavice a nenosil tie peniaze trebárs z vlastného domu a vrecka – aj keď na začiatku si myslím, že sa tomu nikto nevyhne v podnikaní. Ale to nie je komplikované. To si len treba uvedomiť a nastaviť tú štruktúru fungovania firmy nejakým spôsobom. A ono to ide.

Aspoň mi nahrávaš. V akom bode potrebuje podľa Teba podnikateľ aspoň nejaký informačný systém? Že už je to také, že už.

Hneď.

Hneď. Nože nám o tom povedz trochu viac.

Ja si myslím, že v dnešnej dobe informačný systém nie je taká položka, aby som ju nemal mať hneď. A čím skôr ju mám, tým skôr robím lepšie rozhodnutia. Takže podľa mňa hneď.

To sme si nedohodli 😊. Ale ďakujem. Pretože keď to vysvetľujem ja, tak to neznie tak, ako keď to vysvetlí niekto, kto je z praxe. Áno, súhlasím. Dneska už informačný systém nemusí byť žiadna vážna položka a radšej to bude priebežný náklad, ale rozhodne dáva veľmi veľmi silný prehľad o tom, že ako na tom to podnikanie naozaj je.

Áno. Lebo ako môžem urobiť dobré rozhodnutia, keď neviem, s čím tie rozhodnutia môžem robiť? Proste minúť peniaze štátu (smiech), sa nevypláca.

To sa teda nevypláca (smiech).

Tak možno ešte jedna otázka. Ty keď si s tým začínal, s celým svojím podnikaním, Ty si sa nejak významnejšie zaoberal tým, že nejaké iné alternatívy sú na trhu, alebo konkurencia? Cítil si to ako niečo dôležité, čo Ťa má nejak definovať? Alebo radšej tak, že hlavou proti múru? Ja proste to idem robiť, lebo teda I´m itching my own scratch.

I´m scratching my own itch.

(smiech)

To je ďalšia vec. Ja som vďačný môjmu otcovi, on mi vlial strašne veľa sebavedomia, ale takého zdravého. Čiže… Ako nemám potrebu sa nad nikoho povyšovať, nemám potrebu si myslieť, že som lepší ako iní. Ale si myslím, že tak nejako funguje človek, že ako to dá. Dám to. A idem, a skúsim. Ako hovorí Jaro (zo známej relácie), neskúsiš – nevieš (smiech).

Niektoré veci fakt, pokiaľ človek neskúsi, nevie. A to je aj s podnikaním. Proste neskúsiš, nevieš. A poznám x ľudí, ktorí si vyčítajú dnes, že nezačali podnikať. Hlavne teda po revolúcii, kde – tam stačilo začať hocičo. Predávať ponožky, to je úplne jedno. Alebo sóju. A robiť to dobre, a robiť to usilovne, robiť to proste rozumne, a museli byť úspešní.

Dnes už to tak nie je?

Je väčšia konkurencia. Treba to robiť profesionálnejšie. Už ľudia nie sú ochotní platiť za amaterizmus. Nemusia. Proste ten trh poskytuje veľa možností, aby sa zaobišli bez amatérov.

Vidíš ešte stále nejaké diery na trhu? Aspoň teda v tom Tvojom vlastnom segmente?

Nepoviem. (smiech)

(smiech) Nemyslela som, že ich budeš prezrádzať. Len ma to zaujíma.

Áno, stále sú.

Čiže vždycky je to tak, že ten podnikateľský duch v Tebe tlie a skúšaš nejaké ďalšie veci?

Presne tak. Ale, ale musím si vedome hovoriť, že už asi nie.

To by si možno mohol vysvetliť. Aké máš plány vlastne?

Viacej sa venovať deťom. Ustáť to, čo mám. Dobre to spravovať. A proste život je viac než len podnikanie.

Tomu rozumiem veľmi dobre.

Ako – určite neprestávam podnikať, ale už nejaké rizikové oblasti asi nebudú v mojom portfóliu. Proste život je krátky na to, aby človek robil všetko, aby skúšal zase všetko. Niečo skúsiť by mal. Ale držať sa toho, v čom je dobrý. Lebo málokto je taký, fakt že talent, že v desiatich oblastiach môže robiť a bude najlepší. A v tom… k tomu aj smeruje myslím si aj ekonomika, aj to myslenie ľudí, aj vzdelanie, v konečnom dôsledku je proste úzka špecializácia. Že tí ľudia sú fakt odborníci, ale v niečom úplne vymedzenom. Až sa čudujem, že vôbec také niečo sa dá študovať. Ale ono to tak má byť. Lebo ako spoločnosť nás to posúva dopredu. Proste nemôže byť každý jadrovým fyzikom.

Jasné.

Ale ten, kto je, tak proste nech to robí najlepšie, ako vie, a nech už nezačne miešať betón na stavbe. To by bolo škoda, nie?

Určite.

Ľuboš, veľmi pekne Ti ďakujem za to, že sme sa mohli zhovárať. Ja myslím, že si rozdal celkom veľa rád. Ja som ostatným respondentom kládla také otázky, že – teda keby ste to mali tak zhrnúť, tak jednu radu alebo tri rady. Ale nie som si istá, že si ich nerozdal dosť. Ale tak dám Ti aspoň tú príležitosť – chcel by si na záver nejakú najdôležitejšiu múdrosť?

Tak ako teológ – (smiech) to nie je dobre… Aby som možno išiel v tejto biznis oblasti, ale – ja si myslím, že netreba zabudnúť hlavne žiť. A podnikanie je len súčasťou života. A nie každý musí byť podnikateľ. Proste Ty, alebo ja, môžem robiť čokoľvek, čo prinesie spoločnosti prospech a prajem si, aby to spoločnosť ocenila. Zvlášť mám na mysli naozaj učiteľov trebárs, že tak vzácni ľudia, ktorí tvoria tú ďalšiu generáciu, že štát a spoločnosť ich nemá za hodnejších. Aj finančne.

Čiže rada – treba žiť v pokoji a láske. A ostatné príde samo.

Ľuboš, ďakujem pekne, že si tu dnes bol.

Ja ďakujem za pozvanie. Rád.

Všetko dobré Ti prajem ešte v ďalšom Tvojom biznise.

7-krát toľko spätne. Ďakujem.

Scroll to top