5: Jana Čierna (Sagitta): Finančný plán pomôže v horších časoch

Diagnóza Podnikateľ
5: Jana Čierna (Sagitta): Finančný plán pomôže v horších časoch
/

V tejto časti podcastu Diagnóza Podnikateľ sa dozviete:  

  • Ako urobiť finančný plán pre svoje nové podnikanie,
  • že, každá skúsenosť vás učí rásť,
  • čo sú to fixné náklady,
  • prečo je v podnikaní dôležité ísť s kožou na trh,
  • či budúcnosť podnikania záleží od vašich partnerov,
  • prečo je dobré sledovať si cash flow a mať rezervu.

Dôležité odkazy z podcastu:

Chcete si podcast radšej prečítať?

financny-plan

Mojím dnešným hosťom je Jana Čierna, majiteľka spoločnosti Sagitta. Vitajte.

Dobrý deň.

Ďakujem veľmi pekne, že ste prišli. Viem, že to je taká vec, ktorá je pre vás nová, tak dúfam, že po jej skončení to bude príjemný zážitok. Dnešná téma tohto podcastu je – ako si urobiť finančný plán. Ale než začneme, tak by som Vás chcela poprosiť, aby ste povedali kto ste, čomu sa venujete, ako dlho podnikáte, keby sa dalo. A prečo by si vás zákazníci mali vybrať.

Ja na začiatok by som teda chcela veľmi pekne poďakovať za príležitosť, že som sem mohla prísť. A chcela by som tiež pozdraviť poslucháčov, ktorí si vypočujú tento podcast.

To bolo veľa otázok na začiatok. (smiech)

(smiech)

Chcela by som, aby ste mohli rozprávať, aby ste mali taký dlhý vstup úvodný. Tak nech sa páči.

Tak ktorá bola tá prvá? (smiech)

Keby ste sa mohli predstaviť – a mali by ste povedať, že čomu sa venujete.

Naša spoločnosť sa venuje predovšetkým výrobe a distribúcii okuliarových šošoviek, a predaju okuliarových rámov. Potom ešte robíme ochranné okuliare už priamo pre firmy a podniky. Takže je toho teda dosť. A je to veľmi zaujímavá práca, ktorá má nesmierne napĺňa a baví.

A už dosť veľa rokov.

A už dosť veľa rokov. 😊

Tak možno prezraďte – ako dlho podnikáte?

Na jar, alebo skôr tak v lete, v júni budúceho roku, to bude 30 rokov.

Zatiaľ ste tu vlastne hosťom s najdlhšou históriou, čo ja považujem za veľmi pozitívne samozrejme. Tak dúfam, že sa dotkneme kadečoho.

No to určite. Až neviem, že či si niektorí vôbec budú také veci pamätať, ktoré ja budem tu spomínať.

(smiech)

Ja veľmi rada budem rozpletať, ako to bolo, ako k tomu podnikaniu došlo. Ešte než to začneme robiť, tak Vás poprosím aj teda odpoveď na tú otázku, že prečo by si vás zákazník mal vybrať.

To je dobrá otázka. Preto, lebo robíme veci s láskou, lebo nás to naozaj všetkých baví. A myslím si, že chceme odovzdať kus zo seba. Čo si myslím, že v dnešnom svete sa asi nevidí tak úplne často. A že je za nami teda nejaký ten vývoj, a ten chod tých pár rokov, kedy sme naozaj na tom trhu fungovali a fungujeme. Sme slovenský výrobca, a v okuliarových šošovkách sme jediní na trhu, ktorí majú na Slovensku vlastnú slovenskú značku – značku Sagitta.

Prečo je to inak také špecifické, že vlastne nikto iný značku nevybudoval? Je to náročné mať? Alebo čím je to? Alebo ste kompletne obsadili trh?

Nie. Myslím, že ako jediní sme sa pre to rozhodli v tom roku 2006 alebo 2007. Samozrejme mohli sme zastupovať iné značkové spoločnosti, ktorým by sme vlastne robili distribúciu v okuliarových šošovkách tej značky. Ale my sme si zvolili tú vlastnú cestu tvorby vlastných okuliarových šošoviek, s vlastným názvom, a s vlastnou značkou – značkou menom Sagitta.

Lebo aj na Slovensku sa dá robiť aj toto, a nie len kupovať a predávať.

Tak si to myslíme. A preto tu sme.

Tak možno by sme mohli začať rozpletať ten príbeh takým spôsobom, že začneme od toho prvého momentu – ako Vám vôbec napadlo podnikať?

Nejak ma to ťahalo do toho obchodu a vždy ma to teda veľmi bavilo. Skončila som vysokú školu ekonomickú. A začala som pracovať v podniku, vtedy ešte teda to bolo za socializmu, Podnik zahraničného obchodu. Pretože tých ľudí, ktorí v podstate dokázali nejakým spôsobom komunikovať so zahraničím bolo naozaj v tom období málo, že ovládali cudzie jazyky – tak to bola asi tá moja výhoda. Ja som 3 roky pracovala, potom prišla nežná revolúcia, a ako sme boli všetci takí plní toho entuziazmu, tak proste pre mňa to bola taká štartovacia línia, že konečne môžem byť slobodná a začať niečo robiť. A to bol vlastne aj nástup tej generácie, ktorá to zobrala nejak tak do tých vlastných rúk a začala v podstate podnikať. Tak ja som vlastne bola jednou z nich.

A ten môj vývoj, kým som založila spoločnosť Sagitta – tak som ešte založila, respektíve bola spoluzakladateľkou takej jednej menšej firmy. Kde som využila tie schopnosti, alebo to, čo mi dali tie 3 roky práce v tom Podniku zahraničného obchodu. No a keďže sme sa s tým mojím spoločníkom nie úplne pohodli, kde po roku práce som zistila, že vlastne ten, kto ten obchod prináša, som bola vlastne len ja, tak som vlastne založila spoločnosť Sagitta.

To asi úplne neľutujete, keďže teraz máte za sebou tridsaťročnú históriu.

🙂 To teda neľutujem, ale nebolo to vôbec jednoduché.

Tak sa o tom poďme rozprávať. Aké to bolo prvých pár rokov, a možno, čo všetko nebolo jednoduché počas tej cesty?

Viete čo, hneď ten prvý rok už bol taký veľmi zvláštny, pretože my sme začali v podstate fungovať v rámci celého Československa. A my fungujeme ako dovozca, výrobca a distribútor pre očné optiky. A v tom období ešte súkromné očné optiky buď neboli, alebo ich bolo veľmi veľmi málo. A v podstate len sa ten trh nejakým spôsobom rozvíjal. A v tom období tie optiky vlastne vznikali aj z časti takou cestou – sa tomu hovorilo, myslím, že malé dražby, alebo také niečo. To znamená možnosť odkúpiť to od pôvodného bývalého štátneho podniku atď. V tých Čechách to bolo také už rozvinutejšie, tam už bolo viacej tých súkromných očných optík, takže tam sme začali. No a potom v ´93 prišiel sek, rozdelilo sa Československo, ostala Slovenská republika samostatne, Česká republika samostatne. Takže to bola taká prvá veľká skúška, ktorá nás stretla, pretože časť, veľká časť, až 2/3 zákazníkov ostali v Českej republike, 1/3 nám ostala na Slovensku. Zrazu sme mali proste výpadok tržieb a toho všetkého, tak to vôbec nebolo také jednoduché, ale teda ustáli sme to. A v roku 1993 som založila spoločnosť v Českej republike. Pretože tie značky a tí dodávatelia, ktorí vlastne s nami pracovali, a boli spokojní, a chceli to rozvíjať ďalej prostredníctvom nás, tak povedali, že tie clá a všetky tie obmedzenia sú také, ktoré nám proste budú brániť v tom, aby ten obchod sa rozvíjal. Takže sme založili tú spoločnosť v Čechách v roku ´93, a viac-menej odvtedy sme išli ako keby v dvoch líniách – Česká republika – spoločnosť Sagitta, Slovenská republika – spoločnosť Sagitta.

To ste mali v podstate najhoršiu krízu za sebou. Tieto krízy, čo nasledovali potom, Vás asi až tak neprekvapili. Či áno?

U nás sa hovorí, že to, čo ťa nezabije, ťa posilní (smiech). A že každá skúsenosť ťa vlastne učí rásť. Takže určite áno. Asi to nebola len jedna jediná, bolo ich viac samozrejme. Ale toto bola taká asi jedna z tých najťažších chvíľ naozaj.

Vy ste vlastne za tú dlhú históriu naozaj zažili minimálne tie krízy, o ktorých dnešná generácia môže vedieť, a to je teda kríza v roku 2008-2009; v podstate teraz zažívame ďalšiu, aj keď je taká niečím iným vyvolaná – teda korona krízu. Takže asi to nie sú pre vás také neznáme vody po tých tridsiatich rokoch, kde sa vyskytli teda okrem super časov aj turbulencie.

Ale áno, určite áno. Ale viete, ono v tom mladšom veku to človek ľahšie zvláda. Ja som teda ten človek, alebo taký ten typ, tak trošku do tej nepohody. Že keď je dobre, si tak nejak plávam. Ale keď naozaj ide do tuhého, tak ja zmobilizujem všetky sily a potom to – nechcem povedať, že lieta (smiech), ale snažím sa, aby sa to proste všetko nejakým spôsobom zvládlo. Ale dnes mám skôr taký pocit, že sa to tak ťahá, je to také ťahavé, také dlhodobejšie, ide to viacej do hĺbky, a je to také únavné. Ale myslím si, že to nie sme len my, ale že to sa tak nejak asi každého dotýka.

Táto kríza je špecifická, pretože sme všetci vlastne nie celkom vedeli, keď začala, že ako dlho tu bude, a aké bude mať prejavy. Myslím si, že máte pravdu, že sa to strašne ťahá. Na druhej strane niektoré veci sa tak usadili, že ľudia tak nejak fungujú. Aj keď to tu je, tak proste fungujú. Takže ešte sa to podľa mňa len ukáže. Ale súhlasím s Vami, že v tomto je to trochu iné. Myslím, že všetci sme v tom 2008/2009 vedeli, že príde nejaký skok, zrejme dole, a bude treba s ním nejako žiť. Ale keď uspôsobíte veľkosť firmy a nejaké procesy, tak potom sme sa naučili žiť s tým menším objemom. Teraz je to také zvláštne.

Myslím si, že každý z nás už tak nejak posledný rok, dva, cítil, že niečo musí prísť. Už tá dynamika, to tempo, bolo tak neudržateľné z môjho pohľadu.

Enormné. Súhlasím.

Enormné. To proste sme cítili, že niečo musí prísť. Akurát sme nevedeli čo (smiech).

Podľa mňa nikto netušil, že to bude vírus (smiech).

No tak to asi netušil nikto (smiech).

Tak sme sa rozprávali o tom, že to začalo celkom dávno, ten váš príbeh. Preskočili sme všetky kľúčové krízy. Ale možno by sme sa mohli vrátiť ešte na začiatok. Ešte ma zaujíma, že keď ste sa rozhodli podnikať – chápem, že to boli veľmi zvláštne časy, špecifické, celkom sa to asi nedá ani reprodukovať. Ale cez to všetko, keď ste sa rozbehli, Vy ste tak nejak cítili v kostiach, že to sa musí podariť? Alebo to bolo, že hlavou proti múru? Idem, urobím to, a uvidím, čo sa stane?

Ja som to cítila.

Fakt?

Ja som viac ako presvedčená. Ja proste som to vedela. To vedenie, to cítite tu, tu vnútri niekde. V hrudi. Že proste to je ono, a to vás vedie, a vy idete za tým, a vy to viete.

To je veľmi zaujímavé. Musím povedať, že stretla som už aj ľudí, ktorí hovoria – ja som vôbec nevedel, že ja môžem podnikať.

(smiech)

Ale pravda je, že veľmi veľa ľudí cíti takzvaný ten – v angličtine je také dobré slovo – call, takú misiu. Takže verím Vám, aj to tak vyzerá. Inak, škoda, že nemáme aj obraz v tejto chvíli.

Tak dnes máme teda tú tému – ako si urobiť finančný plán. Čiže ja by som rada prechádzala celým tým príbehom, ale tu i tam položím otázku, ktorá môže nejakým spôsobom rozpliesť tú tému.

Takže sme v tej prvej fáze. Po tom ťažkom roku 1993, alebo možno aj tesne pred tým, ako ste začali. Urobili ste si vtedy nejaký plán, nejakú finančnú projekciu? Akékoľvek plánovanie finančného typu?

Inak tá téma podcastu ma naozaj veľmi zaujala, lebo keď som ju videla, tak hneď to vylúdilo úsmev na mojej tvári. Dnešná téma, ako si urobiť finančný plán – no ja som žiaden nemala (smiech).

(smiech) To boli inak také časy, že si dosť viem predstaviť, že mať finančný plán mohlo byť aj dosť zbytočné.

Ja si teda spomínam na časy, keď moja mamina začala podnikať, tiež to bolo hodne dávno. A aj keby sme neviem ako boli plánovali, tak vtedy plánovať, hlavne finančne, bolo fakt náročné. A jediné, čo sme riešili, že či je dosť cash-u. A či sa bude dosť rýchlo točiť.

Tento problém my sme zas nemali, ale to prišlo až neskôr. My sme boli v takom rozpoložení tej šťasteny, alebo ako to mám povedať. Jednak tou mojou praxou, a tým vlastne, ako som videla, že ako tí ľudia iní fungujú. A som proste vedela, že niektoré veci sú mi ako keby inak dané, možno. Tak to išlo ako keby, nechcem povedať, že samo, ale ono to tak fakt trochu vyzeralo. To znamená, že čo som chytila, tak nejak…

Sa podarilo.

V tej dobe sa podarilo. Vlastne to, prečo my sme tu výrobu založili, tých okuliarových šošoviek, to bola tiež jedna z takých vecí, že nám sa podaril hneď v tom prvom roku toho podnikania, dalo by sa povedať, obchod storočia. A my sme zarobili hodne veľa peňazí, a my sme mali v septembri problém, čo s tým urobíme, aby sme nemuseli platiť vysokú daň zo zisku (smiech).

Platiť veľa daní (smiech). To sú výborné problémy. A čo ste teda urobili?

Tak sme sa rozhodli kúpiť výrobu (smiech).

A odvtedy vyrábate?

A odvtedy vyrábame. Dodnes neviem, či to bolo dobré rozhodnutie, alebo zlé. Lebo ono samozrejme „mať komín“, ako sa hovorí, nie vždycky prináša to jednoduché riešenie. Taký ten nákup-predaj je samozrejme to ľahšie. Aj keď, samozrejme, nechcem to zľahčovať. Ten obchod dneska tiež nie je jednoduchý. Všetko sa hodne pomenilo, to určite áno. Ale tá výroba je na jednej strane fajn, ale sú s tým starosti samozrejme.

Jasné. Možno by sme o tom potom mohli hovoriť, že čo to znamená, keď si človek založí výrobu. Aby prípadné určité také naivné, z lásky a z vášne, nápady, vedeli tí ľudia, ktorí nás počúvajú, trochu zvážiť. Dobre. Takže bez finančnej projekcie a s dobrým začiatkom, že ste potrebovali minúť peniaze, ste teda kúpili stroj. Alebo stroje to boli?

Áno. To bolo vtedy nejakých pár strojov, ktoré sme postavili do bývalej miestnosti trafostanice na ihrisku detskom (smiech). Odvtedy sme sa trikrát sťahovali, takže už samozrejme tá výroba dnes inak vyzerá. Aj tie priestory, ktoré máme. Samozrejme, či to bolo šťastie, alebo to naozaj bol ten “call“, ako Vy ste povedali.        K tomu všetkému patria samozrejme aj ľudia. Bez nich to nie je možné, nič človek nerobí sám. Takže aj ten dar, alebo šťastie na tých ľudí, ktorých sme mali. To si myslím, že je asi tá alfa omega, pretože tú firmu robia tí ľudia.

Jasné.

A s nami sú tí ľudia niektorí teda fakt skoro od založenia. Sú to roky. Nie všetci samozrejme, ale mnohí.

Mnohí.

Dobre. To sme v tých prvých rokoch. Povedzme, že po tom roku ´93, keď ste teda založili tú českú firmu – možno ešte než sa posunieme do nejakého ďalšieho obdobia. Keby ste sa rozbiehali teraz, teraz by ste si finančnú projekciu urobili?

Určite áno. Dnes, keď sa pozerám na to spätne, tak si hovorím, že ono niekedy tá nevedomosť… (smiech)

Sladká 😊

Je sladká. Je naozaj asi to najlepšie. Preto sa hovorí, že niekedy naozaj treba si možno nejak tie veci najskôr vyskúšať. A potom sa naučí človek na tých vlastných chybách. Ale dnes by sa to určite nedalo. Dnes nič nerobíme bez toho, aby sme si neurobili nejaký plán, nejakú kalkuláciu a podobne. Aj keď samozrejme sú vplyvy, ktoré na to môžu pôsobiť, ale treba to určite. Určite by som to každému radila.

To bola vlastne moja najbližšie otázka. Keď dnes niečo nové spúšťate, či už líniu, produkt, alebo trebárs kupujete nový stroj, tak ako vyzerá to Vaše plánovanie? Nemusíme ísť nejak mimoriadne do detailov. Ale veci, ktoré by mohli byť pre tých našich poslucháčov trošku zaujímavé. Aby si vedeli lepšie predstaviť, že keď tak uvažujú, a nemusí to byť z toho istého biznisu. Čo by ste si tak dali na stôl? Čo sú také kľúčové veci, čo by ste určite nenechali tak, čo sa týka finančného plánovania?

No určite by som mala nejakým spôsobom predstavu, alebo teda ten človek by mal mať predstavu, o tých fixných nákladoch. To znamená vlastne to, čo bude musieť platiť, či bude vonku pršať, alebo bude slnko. Nejaký nájom. Balík tých služieb, ktoré tam bude mať vždy, na to bude musieť mať vždy. Na seba, aby na seba nezabúdal. Lebo nejakú časť toho určitého obdobia sa to možno dá vykryť, ale dlhodobo by to asi nevydržalo. Myslím si, že dnes tí mladí ľudia majú k tomu nejakým spôsobom vzťah, a vedia si to aj niekde vygoogliť, že ako si urobiť nejaký ten finančný plán. Dokonca som videla na vašej stránke, že tam je aj niečo pripravené, som si to prezrela. Takže určite by som odporučila.

Áno, je 😊. Čosi v tom blogu píšem, ale pravda je taká, že nie je jedno, že aký je to biznis.

Nie je to jedno.

A možno by sme sa teraz prvýkrát mohli dotknúť toho, že máte výrobu. A tam je tých fixných nákladov o dosť viac, ako trebárs iba v takom predaji. Takže čo sú to za veci, keď máte trebárs stroje?

Všetko sa to odvíja od toho, či to kupujete na lízing, alebo teda na úver, alebo či máte vlastné zdroje. A potom vlastne z toho v podstate musíte v účtovníctve robiť odpisy. Musíte mať určite podrobný plán na to, aby ste si to vedeli nejakým spôsobom vykalkulovať.

Pýtam sa aj preto, lebo musím povedať, že jeden podnikateľ mi v jednom z tých podcastov povedal, že on si v prvý rok neodložil priebežne peniaze na dane. A potom ho prekvapilo, že vlastne bude treba zaplatiť nejakú väčšiu čiastku jednorazovo. A dokonca teda študoval ekonómiu. Čiže nie je to o tom, že by nevyhnutne nevedel, že treba platiť dane, alebo že by to nejak vytesnil. Ale skrátka, že ten celý flow tých tých prác, ktoré sa spustili v tom prvom roku podnikania – jednoducho ho to ani nenapadlo, že to treba priebežne odkladať. Vám sa niečo také stalo? Máte takú „storku“ nejakú?

No tak už ten prvý príbeh, keď som povedala, že v ´93 sme nemali (smiech), nielenže na dane, my sme nemali ani na zaplatenie faktúr, nielen daní.

Čo ste vlastne robili?

Čo som robila? No keď sa to vlastne stalo, tak moja prvá cesta bola samozrejme k našim dodávateľom. To bolo ako prvé. To proste som nasadla do auta a rovno som išla. Nafázovala som si to tak, že tri dni som strávila v zahraničí, a obišla som všetkých našich najdôležitejších dodávateľov. Vyložila som karty na stôl, povedala som, čo sa stalo. Povedala som, že buď to podporia, a tie peniaze raz uvidia, alebo proste ma potopia, a majú šancu, teda nemajú šancu (podľa mňa by mali veľmi malú), že by tie peniaze uvideli. Ja to takto zjednodušene poviem, samozrejme, že to nebolo až tak úplne jednoduché. Ale tá odpoveď bola od každého jednoznačná. Podržali nás.

Zjavne, pretože ste tu.

A sme s nimi dodnes.

Takže to je vlastne taká moja druhá možno nejaká rada tomu, kto by chcel začať podnikať. Myslím si, že strašne dôležité je byť úprimný. Byť autentický. Nič nejakým spôsobom neskrývať, a vždy otvorene povedať, aj keď je to nepríjemné, aj keď je to možno nie dvakrát lichotivé. A aj keď to možno bolí, ale proste povedať tú pravdu, a ísť s tou kožou na trh. Lebo paradoxne to si ten partner, alebo ktokoľvek, bude vážiť viac, ako to, že budete niečo zastierať.

Tí partneri Vám teda vyšli v ústrety tým, že ste predpokladám si dohodli nejaké dlhšie splatnosti, nejaké odklady.

Nejaké splátkové kalendáre. Spravilo sa to, a dodnes máme jedného dodávateľa, s ktorým sme teda začali ako s prvým, a s tým sme dodnes. To je stále náš jeden z najdôležitejších dodávateľov.

Rozumiem. Potrebovali ste spraviť ešte niečo, aby ste to vtedy finančne preklenuli?

Myslíte, či nejaká pomoc z cudzích zdrojov?

Napríklad.

Nie, to boli lacné peniaze. Úroky za to nechceli, počkali so splatením, a my sme sa dokázali nejakým spôsobom za ten rok – dalo by sa povedať, dnes je to taký moderný názov – že reštrukturalizovať.

Jasné.

Prispôsobiť tomu. Pretože sme museli samozrejme zmeniť aj niektorých ľudí, lebo naši obchodní zástupcovia pôsobili v Českej republike. Tí už potom nemohli chodiť tak jednoducho s tovarom. Takže sme museli niektorých prepustiť, potom sme prijali nových, a vlastne sme to celé prekopali. A do tých dvoch rokov sme už boli viac-menej zase fit.

Vy ste spomínali, že na začiatku ste nemali taký problém, ako som spomínala ja, že teda cash vám nechýbal. Niekedy počas toho podnikania sa to stalo, že bol problém s hotovosťou? Okrem tejto udalosti, ktorú ste spomínali. Napríklad tie krízy ďalšie. Tie priniesli podobné zážitky?

Vždy každá kríza, alebo každé to, čo sa stane – záleží od toho, akých máte partnerov, akých máte dodávateľov, či sa viete nejakým spôsobom dohodnúť, ak aj príde k niečomu takému. Zas by som netvrdila úplne, že sme nepotrebovali, lebo v tom začiatku sme teda brali a mali tie stroje aj na lízing. Tá prvá kúpa nie. Ale potom prišla ďalšia, a tam sme teda využívali služby bankových domov, či už to bol úver, alebo to bol lízing.

To boli časy, keď už tie úroky boli normálne?

To si už nepamätám.

Boli také časy v našej republike, keď tie úroky boli také, že dnes, keď ich počujete, tak nerozumiete tomu, ako ten biznis to mohol vôbec zaplatiť.

To je to, že podľa mňa poslucháči, ktorí budú dnes počúvať mňa, už ani do tej doby nedovidia, poviem to tak.

(smiech)

Takže v tých deväťdesiatych rokoch, keď to podnikanie začalo, tak ja musím povedať, že to bolo také nadšenie. To bolo nadšenie nielen tých, ktorí chceli podnikať, ale aj tých, ktorí dajme tomu robili v tých bankách, v tých inštitúciách.

Naozaj?

Tam boli oddelenia, ktoré sa proste venovali tej podnikateľskej sfére, hoci nikto z nich to podľa mňa, nechcem povedať, že až tak nevedel, ale to boli všetko také prvotiny. Takže my sme nemali problém v tom období naozaj zohnať finančné zdroje. Naozaj sa išlo s takou tou vervou do toho. A ja si naozaj nepamätám už tie výšky úrokov, to si fakt nepamätám. Ale podľa mňa to nebolo veľmi horibilné, že by to boli nejaké také sumy.

Ešte potom niekedy ste potrebovali takéto služby?

Myslíte úver?

Áno. Akékoľvek úvery.

Áno.

Dobre. Skúsme sa o tomto rozprávať. Samozrejme nechcem vyťahovať žiadne obchodné tajomstvo, ale skôr veci, ktoré môžu pomôcť tým, ktorí nás počúvajú. Čiže ako si to má človek predstaviť, keď teda sa nepustil do podnikania. Čo to znamená, keď si chcem kúpiť stroje na lízing, alebo si zobrať bankový úver na prevádzku?

V prvom rade si myslím, že ten človek by mal mať to krytie vlastné, minimálne aspoň  60% tých vlastných zdrojov, alebo 50 %. Ak sa v dnešnej dobe viac zadĺži, môže to byť preňho naozaj fatálne.

Banky sú schopné prijať aj menšie krytia?

Myslím si, že strašne záleží od toho, že aký to bude podnikateľský zámer, aká je to komodita. Takto je mi to strašne ťažko od stola povedať, lebo to môže byť rôzne. Môžu byť banky, ktoré rovno povedia – viete čo, ešte ste nič neukázali, nemáte za sebou ani rok podnikania, my nevidíme žiadne čísla, nevieme na základe čoho by sme vám teda mohli dôverovať. Tak vám dajú, že musíte zaplatiť viac, alebo prispieť do toho viac tými vlastnými finančnými zdrojmi. Je to fakt…

Individuálne.

Je to individuálne, nedá sa to takto povedať.

Moja otázka smerovala skôr k tomu, či je to Vaše odporúčanie, alebo vec, ktorú beztak stretnete vo finančných domoch, aj keď ste etablovaná firma.

Nie.

Čiže keď ste etablovaná firma, môže sa vám stať, že dostanete aj podstatne väčší objem z nejakej investície.

Nemusí to možno byť etablovaná. Stačí, keď máte tie výsledky, keď je vidieť za vami nejaká tá práca, keď ste zdravá firma. To znamená, že dôležité pre nich je, aby ste neboli v predĺžení, tzn. nemali žiadne podlžnosti na sociálnych poisťovniach, na odvodoch, platili všetko včas, čo je povinnosť, ako je DPH-čka, všetky dane atď. To musí byť čisté. Pokiaľ tam je samozrejme nejaké jedno-dve zlyhania, tak to asi nejak tak prejdú aj s dvoma zavretými očami, to nevidím ako problém. Ale musí tá firma byť zdravá.

Jasné. Čiže je to viac Vaše odporúčanie, aby tých 50-60 % mali tí ľudia z vlastných zdrojov.

Asi v tejto dobe by som odporúčala, aby nie veľmi riskovali. Vzhľadom na tú dobu, ktorá dnes je, by som asi toto skôr odporúčala. Pretože v tých dobrých časoch sú, myslím si, aj tí ľudia, aj tie banky, viac otvorené. A keď sa darí, tak aj viac sú ako keby ochotné ísť aj kvázi možno do určitých rizík väčších. Ale akonáhle prídu horšie časy, a tá situácia taká, aká je napríklad dnes, tak sa aj oni trošku viac zavrú a budú viac priťahovať ten kohútik.

Jasné.

Ak sa rozumieme, čo chcem povedať.

Určite. To boli aj Vaše skúsenosti počas tých rokov, že takto banky vlastne reagujú?

Áno, takto reagujú. Aj keď, vy ako podnikateľ očakávate opačnú reakciu. Pretože vtedy, keď je zle, alebo horšie, tak by ste potrebovali tú pomoc, ale oni vám to práve vtedy zoberú (smiech).

(smiech)

Alebo vám na to, nechcem povedať, že siahnu, ale… No proste, s bankami je to tak.

Museli ste sa niekedy obrátiť aj na inú ako bankovú inštitúciu? Alebo nejaké iné zdroje, trebárs od priateľov, známych, proste úplne iné zdroje.

Nie. Ale použila som svoje vlastné (smiech).

(smiech) Takže je to tak, že tie banky vlastne reagujú podľa vás správne? To je niečo, čo v tom podnikaní nie je úplne príjemné, lebo vtedy, keď je horšie, tak vtedy je tých peňazí málo.

Ani skôr nie, že možno málo, ale napríklad vidím to aj teraz. Keď bola trebárs tá kríza pred desiatimi dvanástimi rokmi, v tom 2008, tak tam to hospodárstvo, dalo by sa povedať popadalo, popadalo hodne. Išlo to hodne dole, a potom to začalo nejak mierne stúpať. Sa to ale aj zmenilo. Hodne sa to presunulo, a vidíme to aj teraz, do toho online.

A teraz je aj tá doba toho, že tá korona v podstate pomáha tomu. Ten, kto trošičku pracoval v tých rokoch, keď je dobre – to sa aj hovorí, že to je veľmi žiaduce, aby sa firmy pripravovali na obdobie, keď bude horšie. Aby boli tak pripravení, že keď bude horšie, aby ich to tak nezasiahlo. Čo fakt odporúčam každému.

A dnes je to vidieť, že tí, čo v tom období, keď bolo dobre, keď je hojno, nemysleli na tie zadné vrátka, tak teraz môžu mať niektorí problém. Naozaj je to tak, že ten dobrý hospodár by mal fungovať tak, že by naozaj mal robiť všetko pre to, všetku tú prípravu, aby bol pripravený, keď prídu horšie časy. Aby ho to zasiahlo čo najmenej. Lebo nezasiahnuť, to sa asi nedá. Ale aby ho to zasiahlo čo najmenej.

Dosť sme sa rozprávali o zdrojoch a o tom, či ste využívali banky, a ako sa tie banky chovajú, alebo aká je aspoň teda Vaša skúsenosť. Dotkli sme sa len tak okrajovo toho cash flow – tak ako dôležité je cash flow? Čiže taký ten tok hotovosti v biznise.

Veľmi. Čo som navnímala aj od zákazníkov, tak to vidím, že častokrát sa stávalo, že hlavne v tých prvých rokoch podnikania – ja tomu hovorím, že keď si niekto zamieňa svoju tržbu so ziskom, tak potom môže veľmi zle dopadnúť. Boli aj také firmy. Takže toto je asi taký najväčší problém takej tej eufórie pri tých začiatkoch, keď niekto naozaj prepadne tomu, že teda darí sa, a naozaj nemá ten finančný plán, ale nemá ani vlastne potuchy, ako takú firmu v podstate viesť. Aj keď je malá, to je úplne jedno.

Ja tomu hovorím, že keď vie byť niekto dobrý hospodár doma, a vie si zrátať financie, a dokáže vyžiť z toho, čo má, a prikrýva sa takou perinou, na akú má, tak dokáže viesť aj menšiu firmu, menší podnik, neskôr možno väčšiu atď. Naučí sa, proste ho to k tomu vedie.

Myslíte, že je nejaký taký zlatý štandard, ktorý by ste vypozorovali z toho vlastného biznisu? Že treba mať dostatok hotovosti, ja neviem, trebárs na 2 mesiace prevádzky, alebo čosi podobné? Alebo viac? Viete niečo takéto vypozorovať z toho Vášho biznisu? Viem, že je to veľa rokov, tak možno skúsme tú aktuálnu situáciu.

Vždycky je najlepšie ísť takou strednou cestou. Nikdy nie je dobré, aby tie peniaze – ja tomu tak hovorím, sa sušili na tom účte. Pretože na to to tam neslúži. Ale nie je ani dobré, aby tam boli peniaze, že mám na ročný obrat. Tak to je síce fajn, je to krásne, ale niečo tam nie úplne sedí. Ani veľmi veľké nárasty, dajme tomu v tých tržbách v relatívne krátkom čase, nie sú tak úplne, by som povedala, zdravé. Aj tam samozrejme môže prísť potom k veľmi veľkým výkyvom.

Ono sa hovorí, že tak jak život sa snaží zachovať tú rovnováhu, tak aj v tomto potom ten jeden veľký výkyv do jednej strany môže priniesť zase ten spätný výkyv do tej druhej strany.

Taký istý spätný. Mali ste Vy v tom vašom 30 ročnom horizonte aj také obdobie, že ste veľmi skočili?

Mali. Po pätnástich rokoch prišlo to, že začal byť taký boom. Bolo to po roku 2000, a začalo to rásť, stúpať, a my sme sa rozširovali, rozširovali, rozširovali, a potom prišla kríza (smiech). Takže to bol taký druhý sek.

Takže hovoríte z vlastnej skúsenosti.

Hovorím z vlastnej skúsenosti.

Keby ste to mohli vrátiť, urobili by ste dnes niečo inak?

Určite áno.

Tak skúste povedať, čo by to bolo.

Strašne dôležité je, keď začnete rásť, aby ste mali pripravenú určitú štruktúru. Štruktúru firmy. A keď to začne, aby sa to nezačalo nabaľovať. Či už niektoré pozície, alebo aby to nešlo tak intuitívne. Malo by to ísť v nejakej štruktúre, mať tú predstavu. Nerobiť to vlastne veľmi skokmi. Robiť to s rozvahou. Ono to je ale všetko o tom, že s dnešnými skúsenosťami a v tom čase by som sa rozhodla samozrejme inak. A urobila by som to inak. A asi by to aj inak dopadlo. Ale – nebyť tej skúsenosti, nie som dnes tam, kde som. Takže to tak je.

To tak býva.

Možno by sme mohli hovoriť trošku o tých dnešných časoch. Dnes ako veľmi dôležitý je pre vás cash flow?

Veľmi.

Čiže stále to platí. To je vec, ktorá sa prelína tým podnikaním neustále.

Veľmi. A hlavne v tejto dobe. To je to, čo som hovorila, že je dobré sledovať si cash flow, a je dobré mať aj rezervu. O tom, v akej výške, a aká je zdravá rezerva, to ťažko povedať, pretože každý ten biznis je iný. A to musí už vychádzať z každého toho človeka. Ale minimálne aspoň na tie 2 mesiace, aby sme dokázali – ja nehovorím, že všetko. Všetky náklady, to je asi veľmi veľké, by som povedala, sústo. To už človek musí dlhšie podnikať na to, aby si vytvoril až takú veľkú rezervu. Ale aspoň na také tie fixné náklady aby bolo. Aby proste bolo na tie nájmy, na tie splátky, na tie bežné réžie, ktoré sú, na mzdy, a na tieto veci.

Jasné.

Trošku by som chcela hovoriť o vašom segmente. A tým pádom by sme trošku mohli hovoriť viac aj o firme. V čom vlastne spočíva ten váš biznis? Skúsite nám to popísať, nech rozumieme, čo vy vyrábate, a ako sa to dostáva ku koncovému klientovi.

Keď si predstavíte, že prídete do optiky, alebo potrebujete okuliare, tak vy v podstate už vidíte, keď ho dostanete, ten hotový produkt. Samozrejme si vyberiete rámy, tie si najskôr vyskúšajte, potom si k tomu vyberiete vhodné sklá. Prostredníctvom očného optika alebo pracovníka v očnej optike. No a dalo by sa povedať – to, čo je za tým, tak my sme jednou z tých spoločností, ktoré v podstate dodávajú do tých optík ten tovar. Či už sú to okuliarové rámy, alebo sú to okuliarové sklá. Pri tých okuliarových sklách je to samozrejme trošku taký zložitejší proces. Buď niektoré tie sklá priamo nakupujeme, a vlastne už len distribuujeme, alebo ich aj vyrábame, a až potom distribuujeme.

Takže dnes je to výroba na mieru? Alebo ako?

Áno.

A to je na mieru posledného človeka, alebo na mieru nejakých, ja neviem, škál? Ako to je?

Na mieru posledného človeka. 😊 To znamená, že vy prídete do optiky, buď už teda prídete s receptom od lekára, že vás vymerajú u lekára. Ale dnes v tých moderných očných optikách väčšinou už majú zariadenia, majú vybavenie, stroje majú na to, a vymerajú vám zrak optometristi, alebo očný lekár. A tie hodnoty, ktoré vy máte, vám potom ten optik objedná vlastne u nás. Zadajú nám to do zákazky a my to v podstate vyrobíme.

A za nejaký čas ja pôjdem do optiky a zoberiem si vlastné okuliare. Dá sa toto preniesť do online?

Áno, sú také spoločnosti, ktoré to robia.

A vy ste to neskúšali?

Nie. Jednak je to trochu náročnejšie preniesť to do toho online. Myslím, že existuje pár zahraničných spoločností, ktoré to robia, viete si ich vygoogliť na internete. Viete sa tam dokonca vymerať, a všetko vlastne urobiť ako keby online. Ale to sú väčšinou také, v úvodzovkách, jednoduché sklá. Jednoduché myslím na tie určité dioptrické hodnoty, ktoré ten daný človek potrebuje.

Už potom, keď je to trošku zložitejšie, keď potrebujete viacohniskové sklá, alebo potrebujete mať rôzne tie vzdialenosti, na ktoré potrebujete vidieť dobre, tak potrebujete už trošku iný prístup. A myslím si, že možno online to skúsite raz, dvakrát, ale tam je to väčšinou naozaj o tom hotovom tovare, tzn. buď sú to slnečné okuliare, alebo fakt nejaké hotové čítacie okuliare.

Rozumiem. Už ste sa stretli aj s tým, že tí koncoví zákazníci si to takýmto spôsobom párkrát vyskúšali, a potom predsa len povedali, že tak radšej tu, pretože viem, že to bude úplne presne na mieru?

Tá skúsenosť je vlastne od tých zákazníkov, z tých očných optík. Našimi zákazníkmi sú oční optici. Takže to sú pre nás tí zákazníci – takže tí samozrejme o takých veciach, alebo teda o takých prípadoch, hovorili. Už sa im stalo teda párkrát, že si to ľudia vyskúšali, ale nakoniec tak či tak skončili v kamennej očnej optike. A zvlášť ten biznis s očnou optikou je špecifický, pretože tam ten kontakt s tým koncovým zákazníkom je naozaj nevyhnutný. Jednak pri skúške rámu, pretože aj ten vám musí sedieť. Ono sa vám môže niečo páčiť, ale nemusí to vôbec spĺňať nejaké tie ergonomické vlastnosti vašej tváre, tých vašich požiadaviek. Toho, ako v tom vyzeráte. Ani to nemusí spĺňať tú funkčnosť.

Jasné.

Takže niekedy to môže vyjsť, ja nehovorím, ale väčšinou, keď už potom vám ide naozaj o to, aby ste aj dobre videli, aby ste tie okuliare mali fakt ako súčasť toho vášho ja, tak už si na tom dáte záležať. A to už potom niečo stojí, a to už nebudete asi veľmi chcieť riešiť cez ten internet.

Jasné. Celkom ma zaujalo – vo vzťahu k tomu, čo hovoríte – na jednej strane to vyzerá, že vlastne ten dopyt nejak musí kopírovať to, čo ľudia potrebujú. A na druhej strane ste hovorili, že bol taký boom. Čo to znamená? Bolo strašne veľa ľudí, ktorí zrazu začali mať problémy so zrakom? Alebo ako sa dá vo vašom biznise zažiť inak boom ako tak, že vlastne ešte trh rastie, ešte nie je saturovaný?

Myslíte v tom roku, keď som spomínala, po tom roku 2000?

Áno.

Ja si myslím, že ten boom vlastne nastal tým, ani nie tak, že by tí ľudia začali vo väčšom menej vidieť (smiech). Ale skôr tým, že tam prišlo trošku tak nejak – ani nie k výmene generácie, ale viete, keď sme začali my v tých deväťdesiatych rokoch podnikať, tak tá generácia tiež sa len učila podnikať. Čiže buď niektorí z nich dorástli do určitého veku, keď tiež už mali niečo za sebou, a zrazu získali aj ten potenciál tým, ako sa to naučili, ako sa hovorí. A myslím si, že aj z vlastnej skúsenosti, nielen možno mojej, ale aj Vašej vlastnej, a prípadne tých ľudí, s ktorými sa stýkate, že príde taký určitý čas, kedy sám podnikateľ, alebo tá firma, sa dostane do určitého stavu, kedy už je taká zažitá.

Zrelá.

Má tú zrelosť, správne ste to povedali. Má tú zrelosť, a potom má už aj možnosť iných výziev, a môže ísť ďalej. Takže to sa vlastne udialo aj na tom trhu. Čiže to určité spektrum tých optikov dozrelo, a vtedy vlastne nastal aj ten boom. A nastal aj trošku tým, že prišla taká nová doba aj v tej optike. A tá doba sa volala free-form-ová technológia, čo je vlastne nové opracovávanie okuliarových šošoviek. S tou sme v podstate na Slovensku prišli, dalo by sa povedať, ako prví. S tou technológiou. Mali sme ju zakúpenú, a začali sme vyrábať ako prví na Slovensku. No a to nám vlastne prinieslo aj ten boom.

Rozumiem. To je inak zaujímavé, že ste doniesli technológiu ako prví na Slovensko. To bola určite prezieravá investícia.

To bola veľmi prezieravá investícia. Tomu sa hovorí, že byť v správny čas na správnom mieste.

Ale pripravený.

A pripravený. Boli sme vlastne jedni z prvých, ktorí sme to v našej krajine začali. No a trošku sme získali taký náskok.

Pred ostatnými. Tak sa možno môžeme dostať k tomu, že dnes je nejaký stav na tom trhu. Možno by ste mohli priblížiť, že či čakáte nejakú takúto radikálnejšiu zmenu toho trhu. Aký je vlastne stav s týmto segmentom momentálne?

No, to je dobrá otázka. Ja by som to vnímala ten segment toho trhu asi v takých ako keby dvoch úrovniach. Sú podľa mňa optiky, ktoré naozaj pracujú na sebe, vzdelávajú sa, inovujú. Proste idú dopredu. A tam je to vidno, že tá práca je úplne iná. A potom sú optiky, ktoré by som povedala, že nevenujú sa možno až tak úplne tým inováciám, moc neinvestujú do tej optiky. Ako keby išli takým tým svojím stálym tempom, je to ich práca, ale nejdú moc dopredu.

Ja to vnímam skôr tak, že každá tá optika (pretože to je trend), by mala byť naozaj od toho bodu A až pod ten bod Z. To znamená od ponuky okuliarových rámov, až po službu toho vymerania, a poskytnutia vlastne tej služby, že priamo v tej očnej optike vlastne vedia zmerať zrak. To ja vidím ako budúcnosť, a jediné možné, dalo by sa povedať, zotrvanie tej očnej optiky v tej veľkej konkurencii, ktorá na tom trhu je. Či už sa to týka nezávislých očných optík, alebo sú to potom sieťové optiky.

Rozumiem. Podobné je to aj v Čechách?

Podobné.

To je trend celého segmentu v západnom svete tak, ako ho my poznáme?

Áno je. Dokonca si myslím, že vonku – teda hovorím vonku, ale myslím, že vieme, že hovorím o tých bývalých západných krajinách, alebo o tých vyspelejších – neviem, či sa to tak môže povedať teraz do toho éteru. Ale ja myslím, že tam už ani optiky, ktoré nemajú vymeriavacie zariadenia, nemajú optometristov na optike, alebo teda očných lekárov, ktorí vyšetrujú, že už také ani neexistujú.

Čiže to je trend, ktorý vlastne nasleduje náš trh. A skôr či neskôr také to prečistenie podľa vás príde.

Určite áno.

Aké máte v tomto všetkom plány Vy?

No veľké (smiech).

(smiech) Dajte.

Ja tak nejak cítim, vnímam, že tak jak bol ten rok 2008 a 2012 taký zlomový v tom, tak aj tu bude tak trochu. Ono sa to vždy v takých skokoch nejak blíži. Je dosť možné, že by mohla nastúpiť aj nová generácia nových mladých optikov, alebo proste nasledovateľov, ktorí by mohli byť zaujímavými potenciálnymi zákazníkmi na tomto trhu. Teda ak sa bavíme o tom, že ako vyzerá vlastne z môjho pohľadu ten zlom, ktorý by mohol prísť, čo sa týka toho odboru očná optika.

Čiže ak rozumiem správne, radi by ste vychytali všetkých tých, ktorí budú mať práve takú optiku, ktorá je moderná, a teda vie poskytnúť naozaj aj tie služby od lekára, alebo teda toho – ako ste to povedali?

Optometristu.

Optometristu. To sú vaši zákazníci, na ktorých by ste chceli cieliť svoj biznis?

A hlavne takí, ktorí majú otvorenú hlavu, sú otvorení novým veciam, a ktorí teda samozrejme budú aj chcieť zakladať nejaké spoločnosti nové. Poprípade teda nejakí noví podnikatelia mladí, ktorí budú sa chcieť vrhnúť do toho, a chcú ten biznis ísť skúsiť na vlastnej koži.

Ohrozuje niečo váš segment? Alebo je niečo, čo by mu pomohlo?

Myslím si, že ten segment ohrozuje to, čo je podľa mňa dosť také vážne, keď to mám porovnať, čo sa týka českého trhu a slovenského trhu. V Čechách sa oveľa viac venujú vzdelávaniu, čo sa týka očnej optiky. Je tam  teraz, neviem presne či 3 vysoké, alebo 4 dokonca, možno jedna z toho súkromná, vysoké školy, ktoré sa venujú očnej optike ako takej. A stredné školy, minimálne jedna. A u nás sa očná optika študuje v podstate na strednej zdravotníckej škole v Košiciach a v Bratislave.

A to je všetko?

A to je všetko.

Čiže vlastne nie je prílev tých, ktorí by mohli tie optiky otvárať tak, že budú naozaj aj fundovaní.

Presne tak. V podstate je to hodne o takom rodinnom biznise, pretože málo ľudí o tom vie. Takže veľa z tých rodín, ktoré v tomto biznise podnikajú, tak svoje deti samozrejme dávajú do škôl v Čechách, lebo tá možnosť tu ich ďalej vzdelávať nie je. Keď si aj urobia tú strednú zdravotnícku školu, tak skončia vlastne maturitou, alebo teda môžu pokračovať ešte takou nadstavbou. Ale niekedy pre to ďalšie štúdium je to aj málo.

Rozumiem. Tak možno by ste mohli tak trošku povzbudiť aspoň tých, ktorí študovať chcú, aj keby trebárs doštudovali v Čechách. Čo je také lákavé na tom? Máte veľa zákazníkov, ktorí sú tí optici. Prečo by to mal taký študent chcieť? – že dobre, tak sa vyberiem týmto smerom. Čo je na tom také zaujímavé, lákavé?

Tá práca je naozaj krásna podľa mňa, keď má niekto rád prácu s ľuďmi. Ten produkt je úžasný podľa mňa. Musíte tomu ale trochu rozumieť. Takže kto má rád fyziku.

Čo na tej práci je fyzika?

No, porozumenie toho poskladania tých okuliarov. Musíte tým veciam rozumieť. Mali by ste tým veciam rozumieť. Ja nehovorím, že v optikách dnes pracujú len optici. Niektoré veci sa samozrejme dajú naučiť aj bez toho, aby ten človek bol optik. Ale je to neporovnateľne iné, keď máte to vzdelanie, keď máte tie skúsenosti, a keď ich nemáte. A častokrát sa stane, že ten človek začne pracovať v optike, a tú školu si urobí potom neskôr.

Rozumiem.

Tak ho to láka a chce do toho vidieť, chce proste ísť tou cestou, aby tým veciam porozumel, aby videl ďalej a ešte ďalej. To je to lákavé.

Ja myslím, že sme sprava-zľava rozobrali možno aj ťažšie situácie vo Vašom biznise, a potom teda nejaké plány. Je ešte niečo, čo by ste chceli tak zarámcovať, čo sa týka toho, čo by ste odporúčali novým začínajúcim podnikateľom alebo ľudom, ktorí ešte len uvažujú o tom podnikaní? A možno trebárs aj s tou optikou.

Ak majú nápad, ak majú určitý sen, aby to urobili hneď. Aby nečakali, aby moc neskĺzli do toho, čo by bolo, keby. Ale keď naozaj mám ten sen, tak tu a teraz je tá doba, aby si ho dokázali zrealizovať. Lebo to sa už nikdy nebude opakovať. Vždy to bude potom nejak inak. Takže ak je teraz ten správny čas na to, že to tak cítia, tak proste to majú urobiť. To by som asi odporučila.

Jasné. Tak sme už rozobrali to, čo bolo možné z vášho biznisu abstrahovať – ako to vidíte Vy, či robiť alebo nerobiť finančné projekcie; prečo je dôležitý cash flow; ako to je s bankami a s úvermi. Trošku sme sa rozprávali aj o Vašom biznise.

Mňa by možno na záver zaujímalo – keby ste tak mali povedať, že čo je najlepšie, a potom možno, čo je najťažšie na Vašom biznise. Tak aké by boli Vaše odpovede?

Konkrétne na tom biznise, ktorý robíme my, ale myslím si, že to je tak aj vo všeobecnosti, že sa to dá povedať aj o tých ostatných, je tá tvorba. To znamená, že si vlastne niečo tvoríte.

Vlastné.

Tvoríte si niečo vlastné. K svojej nejakej predstave, podobe. A to teraz nemyslím len tú firmu. My tým, že okrem tých okuliarových rámov, ktoré sa distribuujú – tam samozrejme tiež tú tvorbu potrebujete, lebo potrebujete vymyslieť nejakú tú skladbu, jak to ponúknuť atď. A vlastne ako naladiť aj toho zákazníka.

Ale pri tých okuliarových šošovkách – my sme vlastne začali robiť v podstate v období, keď bolo pár okuliarových šošoviek. Dnes ich máme x radov, dalo by sa povedať. Tá tvorba je pri dnešných možnostiach, až by som povedala, nekonečná. Takže ten tvorivý aspekt je také to najkrajšie v tom, najlepšie. Teda pre toho, komu to nejak vyhovuje.

Tak ešte dajme ten protipól.

Ten najťažší? No ja by som povedala, že zasa tá tvorba (smiech).

(smiech) Tak to musíte vysvetliť.

Lebo kým sa možno cez to prekúšete, a kým to vymyslíte, niekedy je to fakt akože taká dlhšia cesta. To je na tom možno niekedy to také ťažké. Ale zasa na druhej strane, keď vám to vyjde, tak sa z toho samozrejme veľmi tešíte a radujete, takže to je to krásne.

Tak ja Vám prajem, aby ste ešte veľakrát tento pocit zažili, že sa budete tešiť z tvorby, a tešiť aj z toho výsledku. Želám Vám ďalších 30 rokov úspechu. A ďakujem pekne, že ste tu dnes s nami boli, a že sme mohli aj túto tému, a možno niekedy aj ťažké momenty vo Vašom biznise, rozobrať.

Prajem Vám všetko dobré aj v osobnom živote, aj firme Sagitta.

Ďakujem veľmi pekne. Ja ďakujem za možnosť, že som tu mohla byť, že som mohla trošku ozrejmiť a porozprávať o tom, čo robíme.

Všetko dobre Vám prajem. Ďakujem.

Ďakujem pekne.

Scroll to top