4: Ivica Rozehnal (Rivica): Prieskum trhu začína osobnou skúsenosťou

Diagnóza Podnikateľ
4: Ivica Rozehnal (Rivica): Prieskum trhu začína osobnou skúsenosťou
/

V tejto časti podcastu Diagnóza Podnikateľ sa dozviete:  

  • Ako si spraviť vlastný prieskum trhu,
  • prečo treba v podnikaní disponovať sebadisciplínou,
  • ako dokáže zlá konkurencia v podnikaní pomôcť,
  • že s prieskumom trhu vám dokáže pomôcť aj blízke okolie,
  • prečo treba aj na zlých situáciách nájsť niečo pozitívne, z čoho môžete ťažiť,
  • čo je Slow fashion.

Dôležité odkazy z podcastu:

Chcete si podcast radšej prečítať?

prieskum-trhuMojím dnešným hosťom je Ivica Rozehnal, majiteľka značky Rivica.

Ivica, vitajte.

Ďakujem za pozvanie.

Dnešná téma je: Ako na vlastný prieskum trhu, keďže sa viaže na moje blogy – ale skôr, než sa do nej pustíme, chcem povedať, že by som rada rozobrala trošku Váš podnikateľský príbeh. Čiže tomu sa budeme venovať v tej prvej časti.

Ale k téme tiež chcem povedať, že keď sa náhodou stane, že to, čo ja tvrdím v tom blogu, nebude potvrdené, tak je to v poriadku, to je vyslovene zámer toho podcastu. Dobre? Takže to chcem povedať tak na úvod. Ale teda, ešte raz vitajte a prosím, aby ste sa predstavili – kto ste, čomu sa venujete, a ako dlho podnikáte.

Ďakujem pekne. Volám sa Ivica, a ako sa takto predstavujem na nejakých konferenciách alebo dizajnových eventoch, tak vysukňujem ženy. Veľmi tak stručne povedané, že začala som podnikať so značkou Rivica. A tá značka je zameraná hlavne na sukne. Je to produkt, ktorý som si vybrala na začiatku, že je to taký pre mňa najuniverzálnejší kúsok šatníku. A mne osobne ten kúsok šatníku chýbal, tak preto som začala týmto. Podnikám s touto značkou – boli to teraz tento rok v máji 2020 tri roky. Takže už začíname štvrtý. Niektorí si myslia, že som už na trhu 10 rokov, ja mám pocit, že tiež už sto rokov, lebo ten čas plynie úplne inak, keď si to tak začne človek rátať spätne – kedy začal, a aj hlavne, že kedy má označiť ten čas, kedy s tým začal. Lebo tá myšlienka mohla byť skôr, ale všetky tie ostatné ďalšie kroky išli postupne. Ale v tom máji som začala tak naplno, že naozaj som odišla z jedného projektu, ktorý sa končil (bola som projektovou manažérkou). No a bol koniec apríla, a ja som si vlastne 1. mája povedala, že no a teraz už nič iné, iba toto.

Rozumiem. Ešte sa môžem spýtať – prečo by si mali zákazníčky vybrať značku Rivica?

Ja to hovorím tak, že v podstate ja tvorím sukne pre výnimočné ženy, ale na každú príležitosť. Čiže v podstate ja si myslím, že každá žena je výnimočná. Čiže v podstate taká obkľuka to je aj 😊, že vlastne tvorím  pre každú ženu.

Ja tvorím tie sukne tak, aby to boli nositeľné kúsky. Nie je to len ako keby realizácia a tvorba, že ja si plním sen, aby ja som bola dizajnér a tvorím nenositeľné kúsky, len pre oko možno. Ale aby to bol naozaj aj praktický kúsok. Čiže, či je to sukna naozaj do práce, alebo na výnimočnú udalosť, svadbu, stužkovú, ples atď. No a prečo – v podstate vedia, kto to vyrobil, kto to navrhol, je to skôr taká osobná značka, čiže vedia koho aj podporia.

Rozumiem.

Viem prispôsobiť ten daný produkt danej žene. Takže je to také osobnejšie pri tom výbere toho produktu.

Chápem.

Môžeme sa trošku dotknúť toho, ako ste začali podnikať? Vy ste povedali, že vlastne ste si vybrali tú sukňu. Ale mňa zaujíma ešte to predtým – vedeli ste vôbec, že budete podnikať? Bol to fahrplan od malička, alebo to tak vyšlo, alebo ako to bolo? Povedzte nám.

Vôbec nie. Ja pochádzam práveže z rodiny, alebo z prostredia, kde nikto nepodnikal. Za komunistov asi skoro nikto nepodnikal. Ale aj potom. V podstate, ja som nemala nejaké vzory v rodine, alebo v nejakom blízkom okolí, že čo je to podnikanie, alebo byť živnostník. A skôr sa to bralo tak, že to je strašne ťažký chlebíček, a to robia len mafiáni, a proste takéto niečo.

Chápem.

A že ja musím mať také to pevné zázemie a byť zamestnancom – to je to najlepšie, čo sa mi môže stať a byť tam 40 rokov (smiech). Ale to bolo moje mladšie ja. Takže, ja keď som skončila vysokú školu, tak ja som si nikdy v živote nepredstavovala, že by som mohla podnikať. A to potom prišlo – ten vývoj aj osobnostný, aj človek nadobúda nejaké skúsenosti v práci.

Alebo sa potýka potom s inými známymi, ktorí začínajú podnikať, alebo už majú nejaké malé biznisy. A vtedy si človek uvedomí, že aha – ale veď to je úplne niečo iné, ako som možno mala predstavu. No a ako som začala podnikať – ja som vlastne bola konzultant vo Veľkej štvorke, a tam ten život prebieha tak, že v podstate kočujete z firmy do firmy, a ste poradca.

Hovoríme o audítorských spoločnostiach.

O audítorských spoločnostiach – ale ja som nebola audítor, ja som bola v tej sekcii poradenstva. Čiže naozaj konzultant.

To je celkom ťažký chlebíček, o tom niečo viem.

Je. Áno. Čiže naozaj zmena prostredia, máte pocit stále, že pracujete úplne pre niekoho iného, lebo raz ste na projekte v banke, raz ste v manufacturingu, raz ste v utility – ako napríklad elektrárne, atď. Takže zakaždým si zvykať na nové prostredie, nových ľudí, tie projekty boli naozaj veľmi aj rozdielne. Mňa ale toto bavilo veľmi, pretože ja mám rada takú tú zmenu a sebarealizáciu. Čiže zakaždým som sa niečo nové naučila, alebo nadobudla, alebo si potvrdila, že aha – toto ma baví, toto ma nebaví, atď.

Človek si prechádzal x rokov takýmito všelijakými skúsenosťami. No a potom životná situácia dala, že som pol roka mala pauzu po Veľkej štvorke. Ale konkurencia z Veľkej štvorky ma chcela. No ja som si povedala, že už ani nechcem ísť do tej istej rieky. A keď ma chcú, tak len externe.

Rozumiem.

A oni si ma najali externe, tým pádom som už musela začať podnikať. Založila som si s.r.o.-čku

To je výborný príbeh. To si myslím, že môže povzbudiť niektorých ľudí, ktorí veľmi váhajú. Lebo to môže prísť aj takto plynule.

Áno. A ono na to treba trošku aj povahu, mať v sebe aj sebadisciplínu. Nemám nad sebou šéfa, ale tým, že človeka niečo baví, tak to robí. A to je jedno, že či to robí 8 hodín odtiaľ-potiaľ, alebo 3 hodiny. Ale tak efektívne, ako niekto iný v práci možno 8 hodín. To bolo super. A ja som si vlastne uvedomila, že mám povahu byť naozaj taký samostatný element, a tým pádom to podnikanie som si odskúšala ako freelancer, čiže konzultant na voľnej nohe, 3 roky. A ja som sa už pomedzi tie moje pracovné skúsenosti vrátila k svojmu koníčku z detstva, čiže šiť si na seba občas niečo. A tak som si urobila taký balans v práci. Keď šijete na tej mašine, tak to je fakt veľmi stereotypné.

(smiech) Chápem.

A som sa tak uvoľnila vždy pri tom. Ale potom som sa išla aj učiť k jednej módnej návrhárke, aby som si dokázala na seba vytvoriť aj strih. A tak. No a potom v podstate moje okolie si začalo všímať, že nosím zrazu také zaujímavé kúsky, a že odkiaľ to mám. A ja že, však som si ušila sama. Takže od nich prišiel (z toho okolia) taký podnet – a prečo to nerobíš takto a nepodnikáš v tom? A ja že, nieee… ja som si to naozaj nevedela predstaviť.

Chápem.

Ale v tej dobe už vznikali nové značky na Slovensku, alebo aj mimo Slovenska, taký ten dizajn lokálny, malé značky. A vždy keď som cestovala, v zahraničí som vyhľadávala práve ten lokálny dizajn. Vždy som si tak na pamiatku niečo kúpila od nejakého lokálneho dizajnéra. A aj na Slovensku začala vznikať taká silnejšia komunita. Tak pomaličky sa to tak vo mne spracovávalo, že veď a, prečo nie.

Chápem. Inak tento príbeh v sebe má taký aspekt – tak ho pociťujem – bolo to tak, že trošku toho bezpečia vlastne dávala tá práca, ktorú ste už poznali, a tým pádom bolo ľahšie skúšať niečo nové?

Určite áno.

Lebo toto môže byť jedna z ciest, ako podnikať. Keď sa ľudia rozhodujú podnikať, tak majú celkom veľa strachov.

Veľmi veľa.

Ako ste sa s tým vysporiadavali?

To je to – čo je ten strach. Z čoho mám strach – že budem bez peňazí? Ja som si tento strach nahradila tým, že veď mám nasporené. Tak môžem to skúsiť, a keby to náhodou nešlo, tak zatiaľ nepôjdem pod most žiť. Ako keby takýmto spôsobom. Alebo potom taká tá psychická podpora zase od manžela. Mám to skúsiť, nemám to skúsiť. On na to – však skús, keď neskúsiš, nevieš. Potom také veci, že človek už akože ide mať 40 rokov, takže aby neľutoval, že niečo neskúsil. Keď bude mať šesťdesiatku a bude si tak rekapitulovať život – no ja som bola blbá, že čo som to neskúsila. Ale naozaj, kým to človek neskúsi, tak nevie. Tak som si vlastne povedala: a čo, však keď to skúsim, rok, a nepôjde to, tak sa vždy viem vrátiť. A vtedy mi to takto akože cvaklo, že čoho sa vlastne bojím.

Chápem.

Pretože tento podcast, konkrétne, je teda naviazaný na blog, v ktorom rozoberám, ako na vlastný prieskum trhu, tak by som sa trochu chcela ešte rozprávať o tom.

Už vidno na tom príbehu, ako ste nám ho rozprávali, že vlastne bolo to niečo medzi spontánnosťou a takými bezpečnými krokmi, aby ste došli k tomu podnikaniu. O to viac ma zaujíma – zaisťovalo Vám bezpečie aj to, že ste si zisťovali informácie, ktoré potrebujete k tomu, že budete podnikať? Alebo to bolo skôr po srdci – idem to spraviť, lebo mi to hovoria, známi mi to naznačujú, tak poďme do toho, a ani neviem presne, ako to urobím? Ako to bolo u Vás?

Veľa tam bolo to srdce – že áno, chcem to skúsiť. Ale na druhej strane, ja som taký ten racionálny a pragmatický typ. Takže v podstate si zanalyzovať v hlave, či to vôbec dáva zmysel, a prečo by som to mala robiť. Či nestačí len pár sukní pre seba a pre nejaké známe si ušiť. Že prečo to chcem robiť v takom, akože väčšom, merítku.

Ale v podstate mňa nakopla jedna situácia najviac, keď som bola na jednom takom dizajnovom trhu v Bratislave. A bola tam jedna slečna, ktorá predávala sukne, a tá kvalita bola naozaj zlá. A ja som bola so svojou kamarátkou, a ja som tak strašne hundrala, že to čo má byť toto, to nevidia, že to je strašné?

(smiech)

No a tá moja kamoška – no tak a čo hundreš, ty to rob. Však ty im to ukáž, že ako by to malo byť.

(smiech) Čiže Vy ste stretli vlastne svoju zlú konkurenciu a rozhodli ste sa, že toto treba robiť lepšie.

Áno. Lebo naozaj treba odlišovať, kto to robí naozaj veľmi dobre a kvalitne. Nestačí len, že som lokálny výrobca, tak preto u mňa nakupujte. Naozaj treba vidieť aj tie iné aspekty tej práce.

Chápem. Ivica, ale stále ešte od toho, že zbadám niekoho, kto to robí zle, a chcem to robiť lepšie, je k podnikaniu ďaleko.

To bolo také to zrnko. Ja som vedela, že tohto produktu je nedostatok na Slovensku. Pretože ja som typ ženy, ktorá vyhľadávala sukne, som typ postavy na sukňu. A nevedela som si ju nikde kúpiť. Takže ten prieskum trhu bol skôr osobná skúsenosť, alebo skúsenosť mojich kolegýň alebo známych, že tiež nevedia nájsť niečo také nositeľné.

Rozumiem.

Inak teda, samozrejme tých príbehov, keď ľudia začali podnikať tak, že majú vlastný problém a začnú ho riešiť, tých je veľa. Takže príde mi to úplne rozumné a logické, čo hovoríte. A vo svojej podstate za prieskum trhu ja považujem aj to, že sa opýtam aspoň toho najbližšieho okolia. Keď zistím, že proste dopyt by bol, tak určite je to nejaký základ. Samozrejme, že to nie je nejaký sofistikovaný prieskum urobený nejakou agentúru, alebo nejaký zber dát, ale určite to je skúmanie toho, že či by ten produkt mal úspech.

No dobre, takže stretli ste jednu potenciálnu zlú konkurenciu (smiech). Okolie Vám hovorilo, že by sa to dalo.

To bol klinec po hlavičke. Lebo ja som práve ten človek, ktorý robí veci ako keby perfektne, a stále to nie je dosť dobré. A tým pádom ja som si vravela – bože, ale veď keď to bude náhodou zle ušité, alebo viem dobre šiť, či neviem, a bude to dobre… A to je práve to, že som sa ako keby porovnala, že veď ona to má strašné, ja to mám miliónkrát lepšie (tak kvalitatívne, myslím to šitie ako remeslo). Takže to ma tak utvrdilo. Tak skúsim ísť s tou kožou na trh.

Rozumiem. Ako ste prišli teda k prvým zákazníkom?

Tým, že som vlastne ja sama chodila na tie trhy, ako účastník, tak som si povedala, že to je celkom dobrý kanál – prihlásiť sa na tieto dizajnové trhy. A ten portál Sashe na Slovensku, ktorý je veľmi úspešný, tak ten naozaj veľmi pomôže na začiatku.

Čiže, keby ste tak mali poradiť niekomu, kto by chcel tiež začať podnikať – nemusí to byť zrovna so sukňami, ale teda v tomto biznise – tak toto je podľa vás cesta, ako by sa do toho dalo pustiť?

Myslím, že áno.

Ešte aj dneska to platí?

Tak tá konkurencia je omnoho vyššia teraz, je toho omnoho viac, ale v podstate viete vyniknúť. Stále si myslím, že na Slovensku viete vyniknúť. Lebo veľa-veľa hlavne žien to robí tak, že len popri. Že ony oficiálne nepodnikajú. Robia to tak, že popri materskej, alebo len popri práci, ako koníček. Čiže tým pádom ony nemajú ani kapacitu, aby pokryli nejakým spôsobom trh. Respektíve neinvestujú až tak do nejakých kampaní, alebo fotiek, alebo do materiálov. Ja som napríklad išla, aby som získala materiály, aj do Paríža, na výstavu vystavovateľov výrobcov látok, aby som si vlastne spravila taký prieskum, že do akých látok ísť a neísť. Čo vôbec môžem ja kúpiť a nekúpiť. Lebo je veľa výrobcov, od ktorých ja nemôžem nakupovať, lebo oni nepredávajú v malom.

Rozumiem.

Čiže aj toto je také, že páčia sa mi niektoré látky, ale ja nemám k nim prístup.

Čo je to v malom a veľkom vo Vašom biznise?

V malom a veľkom – u nás je to taká malovýroba.

To je nejaký objem metrov?

Áno. Určite minimálne tých 10 m z jednej látky, aby som mala k dispozícii, tak to je to v malom. Ale z niektorých látok máme samozrejme, že viac. Postupne tým, že ja mám kontakt priamo na výrobcu, tak ja kúpim 30 m, potom ďalších 30 m na ďalšiu sezónu. Čiže viem ako keby tú kontinuitu udržať, keď chcem stále tú istú látku.

Chápem. Tak pomaličky to rozplietame. Ako ste sa dostali k tomu, že ste vedeli, že máte ísť do Paríža?

To je tak, že ja som vlastne ešte pred tým, keď som nevedela, že založím Rivicu, chodila k jednej mladej návrhárke, ktorá práve učí rôzne veci. Nielen o šití, ale aj marketing, fashion marketing, a to mi bolo také nápomocné. Ona mi dala také intro do takýchto vecí, kde chodí celý fashion svet v podstate, že sú nejaké typy výstav v rámci Európy, čo sa oplatí, čo sa neoplatí, atď. Takže odtiaľ ten tip.

Jasné. No a ešte by ma zaujímalo, že ste spomínali, že celkovo je veľká konkurencia už teraz v tomto období vo fashion. Alebo teda povedzme, že v lokálnych značkách, asi nie len v slow fashion. Vtedy, keď ste začínali, vtedy ste nejako riešili konkurenciu? Že obzriem sa, čo je dostupné? Alebo fakt to bolo viac po srdci a také, že idem to skúsiť, tak proste to budem robiť, a uvidíme, čo sa stane?

To bolo skôr to srdce. Vôbec som sa ako keby neporovnávala a nehľadala, kto je konkurencia. A keď som sa snažila aj nájsť konkurenciu, tak ja som ju naozaj až tak nevidela, nevnímala. Samozrejme, že ja som nevymyslela koleso, tá sukňa tu bola a je, ale nejakým spôsobom niektoré tie typy sukní, alebo to prevedenie, a typy látok, tak niektoré veci som priniesla ako nové.

A ako ste si poradili s tým, že akú cenu napríklad dať na tie sukne?

No to je ťažké, lebo akože človek by samozrejme chcel, aby tá cena bola možno aj vyššia, lebo vidí aj v zahraničí, že to ide. Pretože aj ten vzorec, že aká je marža vo fashion – tie ceny na Slovensku by mali byť vyššie. Lenže otázka je, že kto to kúpi na Slovensku. Čiže je to naozaj také hranie sa s číslami a hľadanie.

Skúšanie.

Skúšanie, že čo ide, čo nejde. A samozrejme kalkulačné vzorce, to je hneď na začiatku. Aby tam boli zahrnuté naozaj všetky náklady, plus nejaký fix, a potom čo si tam človek môže dovoliť.

Asi Vám pomohol ten backround z tej Veľkej štvorky, či?

Aj áno. Ale ja som aj vyštudovaná matematička.

Jasné (smiech).

Takže ja ten technický nejaký backround mám a excel je môj najobľúbenejší nástroj.

Asi by som ju bola položila tú otázku. 😊 Ja som teda z Asseco Solutions, som z IT spoločnosti, čiže skôr či neskôr, keď mám prejsť ku svojej srdcovke, tak sa pýtam tých podnikateľov, že aké používajú aplikácie, alebo čo vlastne k podnikaniu potrebujú. Čiže – Vašou najlepšou aplikáciou pre biznis je excel?

Excel. To je veľmi dobrý nástroj. Dlhé roky som si myslela, že som plus mínus nejako priemerne dobrá – z každého rožku trošku, ako sa hovorí. Aj ten technický backround, aj ten excel, aj prezentačné schopnosti, komunikačné. Baví ma aj kresliť, aj tancovať, aj neviem čo… Odmalička milión krúžkov rôzneho charakteru. Šachy som hrala, aj som na tanečnú chodila, aj na výtvarnú, volejbal som hrávala, normálne ligu. Čiže z každého rožku trošku. A ja som si myslela, že viem niečo, ale neviem to tak super úplne ako odborník.

A potom, keď som začala podnikať, som si všimla, že ja som vlastne taký ten generalista. Ja si viem spraviť marketing, ja si viem spraviť účtovníctvo sama, ja viem aj strihy nakresliť, aj ušiť, aj odfotiť si to na sebe. Čiže v podstate to bola výhoda na začiatku, že si viem ako keby spraviť v úvodzovkách všetko sama. Čo sa týka tých aplikácií a excelu – ja som si hneď od začiatku, keď som len vyrábala a šila si sukne, spravila hneď excel, že čo všetko som vyrobila, za koľko, koľko tam boli náklady, za koľko som to predala, kde som to predala, komu som to predala. Čiže taký CRM systém (smiech).

Jasné (smiech).

Naozaj, keď mi príde klientka, ktorá už x sukní má, tak ja si viem spätne presne pozrieť, ktorú sukňu, akú má, a na akej akcii trebárs (ak viem jej meno). Niektoré nie, lebo tie eventy sú niektoré anonymné, že si kúpi niekto sukňu, a ja neviem, kto si to kúpil. Ale viem presne spätne vyhodnotiť, že ktorý ten strih bol ako úspešný, trebárs.

Čiže teraz, keď sa už rozhodujete o tom, ako niečo nové urobiť, alebo zaradiť, tak vlastne na báze týchto dát.

Áno, pozerám si to aj spätne. Niektoré veci ma prekvapia, že pocitovo myslím, že táto sukňa ide, a potom, keď sa pozriem na tie čísla, tak v podstate zistím, že vlastne nie. Že oni ju obchytkávajú všetci, skúšajú, ale vlastne nepredáva sa až tak. Čiže chytkajú ju – ja to tak volám. 😊

To je veľmi také podľa mňa zrozumiteľné pre všetkých, čo to teraz počujú. 😊

Ono naozaj človek môže mať úplne iný pocit, ako keď to vidí v tých číslach, čo sa deje.

Takže, keby som to mala tak zarámcovať, čo od Vás počujem, tak síce to bolo všetko také agilné, ale vlastne ste si urobili aj nejaký prieskum trhu. Aj ste čosi vedeli o tom, že asi je nejaká diera na tom trhu. A potom pomaličky to zbieranie dát z tých existujúcich zákaziek, keď to tak môžem povedať, tak tie Vám trošku dávajú nejaký signál, čo robiť ďalej.

Asi áno. Ale stále je to agilne. Nemám úplne nejaké vyslovene plány tvrdé. Mám nejakú ako keby stratégiu, alebo nejakú predstavu, že tento rok by sme mohli mať tržby také a také, aby to vôbec dávalo zmysel, že rastieme. To áno. Ale tak, že vyslovene tvrdo po tom ísť, a búchať sa, a trepať, že tento mesiac sme to nedali, a čo bude ďalej, to nie. Proste skôr tak výhľadovo, len ten plán si dávam.

Chápem. A ešte by ste nám možno mohli povedať, ako Vám do toho všetkého zasiahla korona.

Jáj, no… (smiech)

Taká obľúbená téma v týchto dňoch.

No bola to – ako by som to povedala – taká rana, ale taká tá čierna labuť, ako sa hovorí. Skok, zmena, na ktorú nemôžete byť vôbec nikdy pripravený, lebo to je také nepredvídateľné. No a samozrejme najprv taká, ako keby beznádej, a strach – že pane bože, čo budeme robiť. To je normálne. Ale potom ma to donútilo si zlepšiť procesy ohľadne online a e-shopu. Lebo u mňa to bolo hlavne na predaj zamerané, ten osobný predaj, na trhoch, a ten online predaj tak ako keby okrajovo. Mňa ani moc nebaví ten online predaj, e-shop. Lebo to je tvrdý, taký ten studený predaj, a ani neviem, komu to ide.

Chápem.

Takže toto mi pomohlo si to nastaviť. A tým pádom nám to vykrylo nejaké obdobie. S tým, že samozrejme, klesli nám tržby oproti minulému roku, ale nie je to také tragické.

Rozumiem.

Keď počúvam niektoré iné značky – tak minule som videla nejaký rozhovor so značkou jednou, a že oni žijú z toho, čo zarobili pred Vianocami. Tak ja som zostala z toho v šoku, že wow, tak to my sme na tom celkom dobre. Myslela som, že porastieme, a že zase budeme mať vyššie tržby ako minulý rok, ale budem rada, keď sa budeme približovať k tým z minulého roku.

Chápem. Inak, to veľmi veľa biznisov zažíva. Tým, že my dodávame do množstva segmentov, tak ja mám prirodzene prehľad o tom, a samozrejme sú také segmenty, ktoré sú oveľa viac dotknuté. A sú také, ktoré sú menej. Ale vo všeobecnosti skôr platí, že zdravé firmy toto celkom dobre prežili. Kdežto tie, ktoré mali rôzne typy problémov, alebo naopak veľmi rýchlo, prudko vyrástli (nejakou anomáliou), tak tie trošku zažívajú tento problém výraznejšie. Ale samozrejme to sa nedá úplne zovšeobecňovať. No sú segmenty, ktoré naozaj, ak boli komplet založené na takom vzájomnom kontakte – tak samozrejme, keď vám zavrú reštauráciu, tak vám ju zavrú, tak proste nula tržieb v jednom momente. To je asi naozaj ťažké.

A ešte ma ale zaujíma teraz, že teda ten online ste trošku vylepšili, a tým pádom to vyzerá, že to budú vlastne také dve nohy. Až sa povedzme – teraz je otázka samozrejme, či sa situácia vôbec vráti do normálu (čo je to normál) – ale keby sa teda mala tá situácia relatívne vrátiť do toho normálu, tak vlastne ste si vybudovali silnejšiu takú druhú nohu?

Áno. V podstate mne to prinieslo to, že nemusela som nejakým spôsobom veľmi motivovať klientky, aby si kupovali cez e-shop, lebo oni inú cestu vtedy nemali, nikto. A keď už chce niekto si urobiť radosť, alebo proste mal v pláne si kúpiť u mňa sukňu, tak nemal inú možnosť, len sa pozrieť na ten e-shop. Čiže to uľahčilo tú cestu. Keby neprišla korona, a neboli by závislé na online nákupoch, tak musím ich naučiť prísť na ten e-shop – aha, ja mám e-shop, aha pozrite… Lebo ja som si ten e-shop založila len pred Vianocami 2019.

Naozaj?

Čiže tým pádom, ja som už mala tú platformu. A práve som sa bála toho – panebože, ako ich ja naučím, aby prišli na ten e-shop.

Rozumiem.

Ako ich namotivovať. Tým pádom to bolo pre mňa takto pohodlnejšie, že som ich na to odkazovala – pozrite, tam to je. Museli sme nafotiť všetky veci. Dať to tam. Lebo neplánovala som mať všetky veci na e-shope, ale tým pádom ma to takýmto spôsobom donútilo tam všetko dať.

Nakoniec to je aj na niečo dobré.

A vždy treba aj v zlých situáciách nájsť niečo pozitívne, alebo nájsť tú výhodu, na ktorú sa upriamiť, a tým pádom ani tá frustrácia alebo strach z tej budúcnosti potom nie je, a zameriate sa na to pozitívne, čo z toho môžete vyťažiť.

Ešte by som sa na chvíľku chcela dostať k tomu, že Rivica je slow fashion značka, alebo teda minimálne mám také povedomie. Tak možno to môžeme rozobrať. Je teda Rivica slow fashion značka?

No ja vlastne mám pocit, že teraz všetky tie lokálne značky sa zaraďujú do slow fashion, ale v podstate to nie je úplne tak. Pretože slow fashion nie je len o tom, že to vyrábam v malom, a že som lokálny výrobca, ale že mám aj ďalšie parametre pri tej výrobe. Že sa snažím platiť dobre svojich ľudí, že ich nezdieram za minimálnu mzdu, že používam materiály, ktoré sú naozaj kvalitné, a viem zdroj tých materiálov. Lebo keď nejaká značka šije z nejakého materiálu, a ani nevie, kde bola vyrobená, a je to v Číne za nejakých naozaj zlých podmienok vyrobené. Aj čo sa týka životného prostredia, aj voči ľuďom…

Tak vlastne prispieva k tým zlým veciam.

Áno. Takže, je to také otázne, nie je to čierno-biele. Ale samozrejme áno, ja sa zaraďujem sama medzi slow fashion, pretože naozaj dbám na tieto parametre. Nikdy to nebude 100 %, lebo podľa mňa vždy, keď sa to týka módy, a niečo sa vyrobí, tak to nikdy nie je 100 % zero-waste, ekologické a neviem aké etické. Vždy tam niečo je, v čom neviete proste spraviť kompromis. Respektíve, keď vyrobíte nejaké oblečenie, v podstate to už nikto nepotrebuje. Toho oblečenia je tak veľa, že v podstate vyrábate nad rámec toho, čo je ako keby využiteľné. Že je to také to “passion“.

Naozaj? Je to tak, že vlastne oblečenia je prebytok?

Toho oblečenia je strašne veľa. Je naozaj kvantita oblečenia, ale ako kvalitného? Čiže keby sa naozaj skôr nahradila tá kvantita tou kvalitou, a bolo ho menej – a o to sa možno snaží aj ten lokálny výrobca, a aj ja snaží, aby to oblečenie – možno ho máte v skrini menej, ale je kvalitnejšie, dlhšie vydrží, atď.

Rozumiem. Veľmi ma to zaujalo, že teda oblečenia je priveľa. A že vlastne ten trend toho slow fashion je pokúsiť sa presviedčať ľudí, aby radšej mali menej tých kúskov, ale kvalitných. Ako sa toto vôbec dá? Dá sa vôbec vplývať na psychiku ľudí takto? Ako to vlastne robíte?

Ja nie som úplný priekopník tejto myšlienky. Tá nálada v spoločnosti momentálne taká je. Čiže ja nemusím nejakým spôsobom až tak vynakladať úsilie v tom zmysle, že ja presviedčam, že to majú robiť. Ale celkovo už na celom svete, alebo aj na Slovensku, sú proste také trendy a kampane – podporte radšej lokálneho výrobcu, radšej menej vecí, kapsulový šatník, voľte prírodnejšie materiály, pre tú zemeguľu je to lepšie, aj pre životné prostredie. Čiže tie trendy tu už sú, takže tá skupina klientiek, alebo ľudí, už toto vníma. A tým pádom už sú takým spôsobom aj ako keby naučení niekým iným, že je lepšie si pretriediť ten šatník, čo nosím, nenosím… Tak radšej si pôjdem na lokálny trh kúpiť, čo potrebujem, novú sukňu alebo nový kabát. Stačí mi jeden, nemusím mať tri z H&M-ka. Alebo proste takýmto spôsobom. A ja len prezentujem to, že som vlastne tu.

Súčasťou toho trendu.

Som súčasťou toho trendu. A vysvetľujem im, ako to robíme, kto za tou značkou je transparentne, odkiaľ mám materiály – čo by som nemusela povedať, pretože zase môže konkurencia takisto nejakým spôsobom ma počúvať (smiech). Ale ja to robím transparentne v tomto zmysle, že: ok, toto škótske káro je priamo naozaj od škótskeho výrobcu, toto je eňo-ňuňo exkluzívna látka z Francúzska, atď.

Aj s ostatnými značkami sa nejako spájate? Sú nejaké veci, ktoré vás prepájajú? Povedzte nám o tom trošku.

Áno. Ono je super, že tá komunita existuje nejakým spôsobom. Môže sa to aj nazývať, že my sme aj konkurencia navzájom v podstate, ale na druhej strane prežívame tie isté veci, a môžeme si navzájom aj pomôcť. Riešime napríklad teraz s jednou značkou, že nás oslovili do jedného koncept store-u. Tak si vymieňame názor, že či ísť do toho, neísť, že poslali zmluvu a čo si o tom myslieť. A proste takéto veci. Takže sú tam nejaké také kamarátstva, profesionálne, aj keď v podstate sme konkurenti navzájom.

Toto je asi niečo, čo by ste aj odporúčali ľuďom, keď chcú začať podnikať. Aby to vôbec nevnímali tak, že budú nejako izolovaní.

Nie. A práve, že tá vzájomná podpora je super, pretože napríklad ja si kupujem veci aj od iných značiek, a ja nemám nejaký problém ich označiť aj na Instagrame, že toto mám od tej a tej značky. Pretože ja si myslím, že keď sa tak navzájom prepojíme ako sieť, tak aj tým mojim klientkám dám avízo – kúpte si u mňa sukňu, u tej inej značky tričko, u tej tenisky, u tej kabát, a nejakým spôsobom im dám inšpiráciu, že dá sa obliekať aj lokálne.

Ja myslím, že sme už tak podprahovo odovzdali pár takých zaujímavých tipov ľuďom, ktorí by chceli začať podnikať, alebo trebárs aj podnikajú v tomto biznise, a možno by sa chceli niekam posunúť. Ale keby sme to tak museli zarámcovať, keby ste museli dať jednu dobrú radu, alebo tri najlepšie rady, alebo čosi podobné – predstavte si mladého človeka, alebo možno aj ženu, ktorá už je v takom istom bode, ako ste boli Vy, že možno sa už nechce úplne dlhodobo udržať v nejakom korporáte, alebo čosi podobné, a chcela by začať podnikať. Také nejaké dobré rady.

Prvá rada – začať. To je naozaj najzákladnejšia rada. Nečakať na ideálnu príležitosť, ona nepríde. A že keď budú deti staršie, keď sa rozvediem, keď sa vydám, keď odídem z tejto práce, keď neviem čo… Nie. Proste začať.

Ďalšia rada – nejakým spôsobom sa snažiť odlíšiť. Možno nie produktom ako takým, ale naozaj aj tým servisom. Byť sama sebou, nesnažiť sa nejakým spôsobom kopírovať a silno inšpirovať nejakou inou značkou. Oni to uvidia, tí klienti, alebo to publikum, keď to bude veľmi silná inšpirácia. Čiže byť sama sebou, a nájsť si svoj nejaký koncept, svoj prvok, ktorý ma charakterizuje.

No a, byť usilovný a vydržať v tom. Lebo prídu problémy, a sú vždy, ale snažiť sa naozaj to nejakým spôsobom vyriešiť. Lebo vždy je nejaká cesta. Alebo to ukončiť. Naozaj prísť do rozhodnutia, že – aha, skúsila som, ale nie je to pre mňa, a nebáť sa toho rozhodnutia, ukončiť to.

Ukončenie môže byť aj začiatok niečoho nového.

Áno.

Ivica, veľmi pekne ďakujem za to, že sme sa mohli rozprávať. Ja verím, že si z toho poslucháči niečo vezmú. Keby som tak mala zarámcovať tú tému, s ktorou sme sa do toho pustili, tak postupujete agilne, ale vlastne získavate informácie, aby ste ten biznis mohli posúvať dopredu. Hovorili ste, že nemáte veľmi veľké plány, ale možno s tým by sme mohli uzavrieť náš podcast. Nejaké plány, o ktorých by trebárs mohli vedieť tí, ktorí nás počúvajú, a chcú byť Vaši zákazníci, zákazníčky?

Plány… Ja to stále hovorím, že ja by som veľmi chcela byť takou značkou, ktorá je udržateľná v tom zmysle, že dokážeme z toho veľmi pekne žiť. Ako my, rodinná firma, moje krajčírky. Baví nás to, a stále prinášame nejakú hodnotu našim zákazníčkam. Naozaj, aby to nebolo také nútenie sa, že musím musím musím, ale, že keď sa povie Rivica o 10 rokov, tak že je to super značka. Takýto plán, taký cieľ alebo víziu by som rada mala. Ak to už tam nebudem cítiť, tak asi to bude koniec u mňa, a budem presedlávať na niečo iné.

Ja myslím, že to sa nestane. Teším sa na to, až o pár rokov toto budeme počúvať a povieme si – tak presne takto to s Rivicou dopadlo. Želám Vám to. Ešte raz ďakujem, že ste prišli.

Ďakujem pekne za rozhovor.

Všetko dobré.

Ďakujem.

Scroll to top